Nebolo to dávno, kedy po ňom tak veľmi túžila. Rozum ale vravel čosi iné, srdce a mozog súperili každý deň. Keď už bola rozhodnutá zabojovať o jeho pozornosť, zablikala v jej hlave kontrolka a bola opäť na začiatku. Bola predsa príliš mladá , príliš naivná, príliš neskúsená a príliš ďalších iných vecí. On bol príliš iný. Alebo možno príliš rovnaký? Nebola si istá. Váhala. Trávili spolu veľa času, viac ako známi. Trochu viac ako kamaráti, ale nie zas tak veľmi. Prosil ju, aby to tak zostalo. Ona mu sľúbila, že to tak zostane. A zrazu prosiť prestal.
Niečo sa zmenilo. Povedal, že je pre neho viac. Prečo? Ako viac? Ako to myslí? Pochopila. Prstami jej utrel slzy z tváre, pobozkal ju na čelo a privinul si ju k sebe. Aha, takže takto viac. Nikdy predtým ju neobjal, nikdy ju nepobozkal, nikdy nepovedal, čo cíti. Až teraz. Keď už prestala dúfať, snažiť sa, keď už neverila, že ju niekedy bude mať rád. Vždy bol zvláštny. Prostý, stručný, neplytval slovami a citmi už vôbec nie. Súkromie si strážil najviac ako vedel, nikto ho nepoznal tak dobre, aby o ňom mohol niečo povedať. To tajomno v ňom ju očarilo. Jeho pohľad ju očaril. Hlas ešte väčšmi. Očaril ju úplne celý. Aj s jeho chybami. Bola doňho ako malá školáčka, no bola príliš veľká aby robila hlúposti. Nechcela o neho prísť, nechcela byť doňho. Chcela byť len pri ňom, s ním. Ale keď chcel byť s ňou aj on, ona váhala. Veď to tak veľmi chcela tak čo ju to brzdí? Rozum? Cit? Hlúposť. Nakoniec to skúsila. Bola šťastná. Nebola viac sama, on nebol viac sám. Veľa sa rozprávali, veľa sa ľúbili. Trošku tajne, trošku rozpačito, ale veľmi skutočne.
A potom ona. Poznal ju dlho. Ona ju poznala tiež, kratšie. A on len povedal: „Mám ju rád.“ Potom odišiel.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár