Alebo koho sme mali radi?
Od koho sme boli závislý, ako môže odísť niekto, kto nám videl na dno duše? Komu sme zverovali všetky nepodstatné hlúposti a on sa tešil s nami?
Všetky dôležité tajomstvá, ktoré si vždy vypočul?
Čo tie slzy na vankúši? Kedy sa stihli slzy radosti zmeniť na slzy nešťastia a smútku?
Taký človek odíde z nášho života, aby mohol rásť, aby sa mohol ďalej rozvíjať.
Každé stretnutie s niekým novým vyvoláva nejakú reakciu.
Niekedy sa poučíme z chýb, sme zradení, chceme s tým človekom ostať najlepšie navždy ales len posunie niekam inam.
Ale čo ak my ho chceme navždy a on potrebuje len posunúť ďalej?
Vtedy je najlepšie nechať človeka odísť. Dá sa však pustiť niekto, bez koho si nevieme predstaviť jediný deň? Môže sa z jedného dňa na druhý stratiť človek, ktorý predstavoval základ našich dní?
Treba najprv bojovať,ale kedy sa mení boj na vtieranie? Kde je tá hranica, na ktorej zistíme, že ten človek nás už naozaj nepotrebuje? Že sme mu dali všetko, čo bolo pre neho potrebné a viac už nie je schopný prijať?
Vtedy to bolí. Prvých pár mesiacov je hrozných. A keď ste z toho vonku, niečo vám ho pripomenie.
Jasné, niečo vám ho pripomína každý deň, jeho obľúbený seriál v telke, malá drobnosť, ktorú vám daroval, lístok do kina, v ktorom ste boli spolu..
Ale zrazu príde niečo tak osobné, že to nedokážete prijať. A po takom dlhom čase ste zase tam, kde ste boli na začiatku. Stačí prianie k narodeninám, ktoré vám pošle, stačí ho stretnúť v meste, stačí jedno hlúpe ahoj aby sa všetka snaha zabudnúť vyparila.
Hrozné však je, keď to už nie je ten istý človek.
Keď to je z ničoho nič niekto, kto telo oddelil od duše, ktorú ste tak dôverne poznali a ktorá tak dôverne poznala vás.
A čo je ešte horšie? Keď to zrazu zmení aj vás. Keď už neviete rozlíšiť, koho pri sebe chcete a komu ste schopný veriť.
A zrazu mnohí hovoria vety "Nepoužívam srdce, pretože by mohlo byť znovu zlomené.."
A pritom ten človek ani nebol vaša láska. Bol to len niekto, komu ste verili nadovšetko. B
Bol to "LEN" priateľ..
Úvaha
Komentuj
6 komentov k blogu
1
topanocka
15. 4.apríla 2014 17:06
velmi to prežívaš...to prejde povedz si že o jednu starosť menej
Napíš svoj komentár