Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna malebná dedinka. Bolo to utešené miesto plné bielych domov s červenými muškátmi na oknách, s dvormi plnými sliepok, husí a kačiek. Deti sa hrávali pri potoku, čo tiekol prostriedkom dedinky a vždy narobili mnoho hluku, za čo ich starostova žena často hrešila. Bola to dobrá, ale prísna žena zavalitej postavy s očami sťa uhlíky a bucľatými červenými lícami. Aj starosta bol dobrý človek, pracovitý, ale zavše si po dobrej práci i vypil. Starosta nemal vlastné deti, ale zato mal dobrého čeľadníka, čo mu bol ako syn. Volal sa Mirko Malina, ale v dedine mu inak ako Mirko Starostovie nikto nepovedal. Veru, bol to švárny šuhaj, každý si ho obľúbil. Aj robotu si vedel zastať i preto na neho starosta nedal dopustiť. Len jedno starostu trápilo. Mirko nie a nie sa oženiť. Raz hovorí starosta Mirkovi: „Synku, vari sa ti žiadna z dedinských parádnic nepáči?“ „Ba páči, ale žiadna nie je taká krásna ako tá hviezda, čo každý večer do okna mi svieti, spať mi nedá. Taká krásna nie je žiadna,“ oponuje Mirko. „Vari si ty rozum potratil? Veď hviezda ti večer nenavarí, ani posteľ neustelie. Načo by ti bola taká krása, čo podaromnici by dni trávila?“
„Smejte sa mi ňaňku, ale ja inú od nej nechcem.“ Od toho dňa starostu už nenapadlo do ženby ho hnať, ba pomyslel si, že Mirko chudáčik rozum potratil.
Zato Mirko nelenil, každý večer keď sa hviezda objavila pred jeho oknom, pekne sa jej prihováral: „Hviezdička moja, zo všetkých najkrajšia, ktorú v srdci vo dne nosím, usmej sa na mňa trošičku nech viem, že nemusím viac hľadať svoju nevestičku.“ Takto pekne sa jej prihováral večer čo večer, azda i tri roky. Až jedného večera usmiala sa hviezda na Mirka, zažmurkala a poslala mu žiarivý bozk. Hviezdička nebola ľahostajná voči Mirkovým citom, len nechcela zarmútiť svojho otecka. Jej otec Mesiac nemal rád ľudí a zakázal jej svietiť v tú stranu, čo Mirko oblok mal. Tak hviezdička zarmútená rozhodla sa ísť za svojou láskou. Keď sa otec nedíval, potichu schádzala z oblohy bližšie a bližšie k zemi až napokon jej krásna zlatá nôžka stúpila na spiacu lúku neďaleko lesa. Ako sa blížila k lesu, pomaly sa prebúdzali kvety po stranách poľnej cesty. Otáčali sa za ňou ako za slnkom ikeď bola hlboká noc. Veď to bola hviezda krajšia ako zlato, ba krajšia ako samotné Slnko, čo bola jej matka.
Mesiac to všetko videl a bol veľmi smutný, že najkrajšia z jeho dcér opustila svoje miesto na oblohe, lebo zahorela láskou k človeku. V ten večer videl Mirko zostupovať hviezdu z oblohy a celý šťastný vybral sa ju pohľadať. Ako tak blúdil lesom, zbadal on skalu posiatu mesačným svitom. To mesiac mu ukázal poklad, aby videl, či si zaslúži mať hviezdu za ženu. Skala bola puknutá a v pukline sa trblietali kúsky zlata. Mirkove oči zaslepené vidinou veľkého bohatstva zabudli na krásny úsmev jeho hviezdy. Začal lámať skalu, ale keď sa už dostal k zlatu, Mesiac nemilosrdným pohľadom zaklial Mirka v skalu so zlatým, ale tvrdým srdcom. Keď ho hviezdička, krajšia ako zlato, ba krajšia ako samotné Slnko, našla takto zakliateho, chcela umrieť od toľkého žiaľu, tak si kľakla pred celou oblohou a sľúbila, že sa vráti na oblohu, ak Mesiac vráti život jej milému. Mesiac napokon vrátil život Mirkovi, ale hviezdičku poslal svietiť na najvyššie miesto na oblohe, aby sa už nikto nezahľadel do hviezdy takej vzdialenej. Od toho dňa už hviezdy neschádzajú medzi nás ľudí, len ticho svietia a závidia nám lásku.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár