A on len išiel pomaly, išiel on horami, lúkami a nemohol nikde do dediny prísť. Tak len on Boha prosil, keby len mohol dakde dôjsť. Nuž prišiel predsa do jedného mesta. A tam prišiel k jednému pánovi a pýtal si službu dáku. Tak mu ten pán dal ovce pásť a spravil sa s ním za tri roky, a to mu neboli iba tri dni tie tri roky, a povedal mu tak, keď pôjde s ovcami, ak mu jedna skape, tak že mu naraz hlavu odtne.
Nuž on neborák len išiel s nimi von. Tak on len pásol po kuse od rána. Prišiel obed, zaspal kus. Tak mu za ten čas ukradli jednu ovcu. Keď on sa prebral, číta ovce, tak mu jedna chýbala. Nuž už nechcel ani domov ísť, že mu pán hlavu odtne. ,Poručeno Pánu Bohu, nuž len idem domov.‘ A ako prišiel, pán počítal ovce; naraz mu pán hlavu odťal.
Druhý brat doma sa prosil materi:
„Mamo, aj ja idem za bratom, bo ten nič neposiela, či je ten pri živote?“
Tak aj on išiel po tej ceste a prišiel k tomu pánovi. Nuž si pýtal službu dáku. Tak mu pán tú službu dal, čo aj jeho bratovi. Tak aj on vyšiel von a pásol po kuse. Aj on zaspal kus. Za ten čas mu ukradli dve. Prišiel jeden chlap k nemu a povedá mu:
„Vstaň hore, ovce ti ukradli dve!“
A on hneď sa pobral domov. Pán počítal ovce a mu naraz povedal:
„Už ti bratovi hlava tadol, aj tebe ju zotnem!“
A on sa pustil do plaču. Aj tomu hlavu zoťal.
Ten tretí doma, najmladší, povedá materi:
„Mamo, prosím vás, pusťte aj mňa na vandrovku.“
A ona mu povedá:
„Kdeže by si ty šiel, taký mladý? Bo,“ povedá, „ktovie, kde sú tvoji bratia, či dakde žijú lebo nie.“
A on povedá:
„Ah, ja idem!“
Tak mu ona napiekla z popola postruhníkov a on len hľadel milosrdne, že tamtým dvom bratom napiekla mať koláčov z dobrej múky a jemu z popola.
Tak on veľmi plakal, keď šiel het. A on len šiel pomaly.
Prišiel na jednu lúku a bola tam studnička. A on tam vodu pil. Aj tie postruhníky jedol, ale mu nešmakovali. Kde sa vzal, tam sa vzal jeden starý žobrák a spytuje sa:
„Kde ty ideš, chlapče?“
A on plače len:
„Kdeže idem, báčik? Idem ja za mojimi braty, bo som ich už dávno nevidel. Keby ja ich mohol nájsť!“
A ten starý mu povedá:
„Vera len choď, chlapče, po tomto chodníku, tak prídeš tam k tomu pánovi. A tvoji bratia sú už tam bezhlaví.“
A on hneď sa spýtal, prečo im odťali hlavy. Tak mu starý všetko povedal, prečo im obťali hlavy. A starý povedá mu:
„Chlapče, ja ti dám naučenie, že ti nič nebude. Ty musíš vyslúžiť tri roky tam. Tu máš túto píšťalku, tá ti bude na dobrej pomoci a s tou píšťalkou len to rob: naveky si pískaj, naveky budú ovce pri tebe. Tak ti nikdy neskape ani jedna. Aj túto palicu tu máš a jeden mech. Do toho mecha zberaj muchy, kým ti len plný nebude. No a s tým spánombohom choď k tomu pánovi.“
A on, neborák, ako sedeli vovedne, tak mu dal, tomu starému:
„Nate, báčik, z mojich postruhníkov, čo mi mať napiekla.“
A on len obzrel a mu povedá:
„Nuž a či ti to také napiekla mať?“
No s tým plakal zas a starý mu povedá:
„Neboj sa nič, len choď. Tebe sa to nestane, čo tým.“
Prišiel k pánovi a prosí si službu. Tak mu pán povedal:
„Dám ti pásť ovce, ale ty ich nevypasieš, bo tvoji bratia už pásli, a vždy im skapalo, tak som im hlavy obťal. Keď ti skape, aj tebe zotnem!“
A on povedal:
„Ja sa nebojím.“
Tak sa spravili s pánom na tri roky. A to boli také tri roky, že boli iba tri dni. A ten pán mal tri dievky. A ako sa spravili s pánom, tak mu povedá:
„Pán urodzený, keď sa mi nič nestane, tak mi musia dať jednu z tých dievok za ženu, aj pol majetku.“
Tak sa aj tak spravili. Tak ho pán len poslal. „No veď choď,“ povedá.
Tak on vyšiel von už, pasie, pískal si na tej píšťalke, žeby nezaspal. Iba ako si píska, zadriemal kus. A prišla jedna z tých dievok a vzala mu do košiara[156] čierneho baranca. On sa prebral naraz. Videl, že mu nesie het baranca, uteká za ňou.
„Čo to,“ povedá, „nesú?“
A ona povedala mu:
„Bola som,“ povedá, „baranca kúpiť.“
A on povedá:
„Veď je to z mojich.“
No tak on jej dal pokoj. Prešiel jeden deň, ani domov nešiel s ovcami. Tam nocoval. Iba na druhý deň pasie zas a píska si. Prišli mu zas dve dievky a ukradli mu dva barance do košiarov. A on volá za nimi:
„Neberte mi tie barance, bo mne pán hlavu odtne za ne!“
No ale dal pokoj. Nechal všetko tak. Zas nocoval druhú noc tam a na tretí deň pásol zas. To mu boli už tri roky, tie tri dni. Tak on len prosil Boha, že keby len do večera vytrpel. Tak on len píska, pasie a myslí si, ako to bude, či on to vyslúži, čo mal zjednané. A do toho mecha ustavične za tri dni tie muchy zberal. Len naobed zaspal kus a prišli tie tri dievky pánove a ukradli mu tri barance. Tak on už, neborák, plakal, a on len ovce zachytil a hybaj domov k pánovi. Aj tie dievky museli s ním ísť.
Ako prišiel domov, tam už veľká hostina bola a veľa pánov, že sa budú azda čudovať na ňom, tak si myslel sám. Ako mu pán číta ovce, tak mu chýbalo šesť kusov. A pán mu povedá:
„Kde ti barance?“
A on povedá, ten sluha, že mu jeho dcéry pobrali. A pán povedal:
„To nie pravda!“
A vytiahol pán meč, že mu ide hlavu odťať. Páni sa prizerali na to a on len ešte raz povedal:
„Prosím ponížene, ja idem jednu pravdu rozprávať.“
No, tak mu dovolili.
On mal ten mech muchami plný, aj tú palicu. A tí páni nevedeli, čo to nosí v tom mechu. A v tom bola jeho pravda. Tak on len prosí tam pred tými pány, aj pred tým jeho pánom, že kto má pravdu, či on, či oni? On povedá:
„Nuž prvý deň, ako pasiem, tak mi jedna ich dievka ukradla baranca a povedala, že to kúpila, a to bolo z tých mojich!“ A vtedy hneď uťal na mech a tie muchy hučali a vtedy povedal, že kto má pravdu teraz?
Tak mu povedali páni, že on má pravdu. A potom mu pán povedá:
„Ale ti viac kusov chybelo oviec!“
A on im to povedá všetko, ako sa stalo. A vždy uťal na mech a tie muchy vždy inak hučali. Tak mu vždy volali páni, že on má pravdu. Potom mu pán povedá:
„No, máš ty veľké šťastie, bo tvoji bratia, vidíš, tu sú bezhlaví, iba ty tretí si vyslúžil!“
Potom sluha povedá, či mu je isté to, čo si zjednal. A pán mu povedá, že mu dievku nedá, že mu vyplatí groše, ale že mu dievku nedá za ženu. Tak on zas len bil na ten mech pred tými pány, že kto má pravdu? Tak mu páni volali, že on má pravdu. Tak mu pán len musel dať najmladšiu dievku za ženu, aj pol majetku, čo si bol zjednal. A naraz mu tam svadbu spravili a s tým išiel potom domov k materi aj so ženou.
Príde domov, tu mať naraz plakala, že on prišiel a tamtí bratia nie, bo jeho mať iba tamtých rada videla a jeho nie. Tak on povedá materi:
„Ach, mamo, veď vám tí už ani neprídu, bo sú tí už bez hláv! Aj ja som tam bol, kde tí, ale mne sa nič nestalo. Vidíte, ako ste tých vypravili s koláči a mne nič! Vera mi to ľúto bolo veľmi. Ale mi teraz azda už len lepšie bude. Už teraz mám aspoň aj ženu aj groše.“
A s tým žijú až podnes, keď neumreli.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár