Trasa mala viesť zo Žiarskej doliny na Baníkov a odtiaľ po hrebeni cez Smutné sedlo, Veľký Roháč, Volovec. Potom po poľskej hranici až do podtatranského mesta Zakopane. Po vyčerpávajúcom cestovaní a hluku sme vystúpili v Žiari, a okolo 10,15 sme sa vydali na cestu hore Źiarskou dolinou.
Hneď po vystúpení z autobusu nás privítala vôňa lesa. Tí, čo chodia často pochopia. Čerstvý horský vzduch, vôňa dreva, bylín a odpadkov z koša pri zastávke. Vyložili sme vaky na chrbty a vydali sa v ústrety hôr a novým dobrodružstvám. S viac ako dvadsať kilovým batohom sa neide ľahko a ináč to nebolo ani v našom prípade. Hnal nás iba pocit, že čím skôr budeme na hrebeni tým krajšie prostredie budeme vidieť a pôjde sa nám jednoduchšie ako po asfaltke do kopca.
Bežné debaty o hocičom striedali bežné chvíľky ticha na riešenie vlastných problémov. K Žiarskej chate sme sa dostali relatívne rýchlo. Vypili sme zaslúžené pivo, zjedli kapustovú polievku a chlieb s paštétou a vydali sa na stúpanie na hrebeň cez vrch Baníkov. Ako to však býva, po pivku a dobrom obede sa človeku nechce. Kým sme sa dostali do tempa dorazili sme k vodopádú. Príjemné miesto nás teda prinútilo zhodiť vaky, sadnúť si, odfotiť tú krásu a porozmýšľať prečo je ten chrúst nesmrteľný. Keď bol vodopád zachytený na fotografii, pobrali sme sa ďalej v očakávaní, aké krásy nás čakajú ďalej. Šľapali sme úzkou cestičkou, ktorú lemovali čučoriedky, brusnice a kosodrevina. Horúce počasie, prudké stúpanie a ťažké batohy nám neumožňovali dosahovať svetoborné rýchlosti.
Napredovali sme pomalšie ako sme očakávali. Ako to už býva, čím vyššie ste, tým ďalej a hlbšie vidíte. Žiarska dolina sa predlžovala, videli sme odkiaľ sme išli, Žiarska chata sa zmenšovala a postupne sme začali vidieť a vrchole kopcov. Zelenohnedá farba trávy mixovaná s červenozeleným odtieňom brusníc a čučoriedok lemovali aj skalné masívy a vždyzelená kosodrevina. Výhľady vyzerali super. Videli sme celé územie Západných Tatier až po Vysoké Tatry.
Keď sme konečne začali vidieť na vrchol jedného z kopcov (mysleli sme si, že to je Baníkov), všimli si exkrement známeho medveďa hnedého. Trošku nám to stiahlo dupky a pridali sme do kroku. Stretnutie s medveďom predsa nie je príjemné ani keď máte sprej na otupenie zmyslov. Po chvíľke sme sa dostali do príjemné sedielka, v ktorom sme opäť zložili batohy a naše unavené telá nechali trochu oddýchnuť. Silu sme doplnili horkou čokoládou Figaro. Prvé výhľady na "neďaleké" kopce (spoznal som Jánošíkove skaly) a do dolín sme opäť zachytili aj na fotografiách.
Plánovaná päťminútová prestávka trvala asi 30 minút. Vyloženie vakov na chrbty bolo opäť niečo náročnejšie. Kvôli vetru sme ich teda dali opäť dolu, aby sme sa obliekli. Bolo už pol 16 hodine a všetci múdri turisti schádzali do doliny aby do tmy boli mimo dolín. Iba my sme šli proti prúdu a stále len stúpali na hrebeň. Kopec, na vrchol ktorého sme už videli mal byť dlho očakávaný Baníkov. Potvrdil to aj kolega, ktorý pozrel do mapy, že na Baníkov to je len 30 minút. Po približne 30 minútach sme mali byť na vrchole. Keď sme tam došli, zistili sme, že "mapa nás oklamala" a na vrchol to je ďalších 30 minút. Nachádzali sme sa len na medzivrchole s názvom Príslop.
Keď sa popruhy vakov zarezávajú do pliec a bedier, keď únava a klesajúce slnko uberajú na sile, a stále neviete kde budete spať, neide sa príjemne. Mlčanie začalo byť normálne a nikomu nevadilo, že počujeme len bzučanie vetra. Výstup na Baníkov od poslednej prestávky teda netrval minúť 30 ale cca hodinu a pol. To už však bolo niečo po osemnástej hodine, teda najvyšší čas byť na mieste nocľažliska. Na Baníkove, niečo po osemnástej hodine, sa nám však ukázala časť hrebeňa, po ktorom sme mali ísť na druhé deň. Takisto sme videli hlboko do Poľska, na Slovensko všetkými smermi. No najkrajší bol výhľad na Vysoké Tatry pomaly sa topiace v oranžových lúčoch zapadajúceho slnka. Celý čas som si vravel, že Kriváň, ktorý bolo vidieť perfektne, je skutočne epický kopec a musím sa naň dostať čím skôr. Mŕtvolné ticho prerušované iba našimi dychmi a údermi srdca akoby priam pasovalo do tejto panorámy. Pár minút na oddych a fotky sa zmenilo na "lov po perfektnej fotografii". Pokročilá hodina a inverzia nám vytvorili nezabudnuteľné divadlo v podobe prelievajúcich sa ružových mrakov. Ako šľahačka na zmrzline vyzerali aj mraky na vrcholoch okolitých kopcov. Stalo sa niekoľkokrát, že sme sa rozhodli konečne odísť a skúsiť za svetla nájsť vhodné miesto na postavenie stanu, no stále sa vyskytla nejaký úkaz, ktorý sa dal odfotiť. Neviem koľko sme tam strávili, no bolo to pár minút pred západom slnka. A nás ešte čakal ešte asi 30 minútový úsek plný ostrých skál a reťazí. V čase keď začína padať hmla, teplota rapídne klesá a únava je už takmer neúnosná, to nie je nič príjemné. Ľadovo studené reťaze, klzké šikmé skaly, ťažké batohy, hlboké pády až do doliny. Doslova smrteľná kombinácia. Našťastie sme to zvládali v pohode.
Na jednom mieste nás však dostihla úplná bodka dňa. Západ slnka. Sadli sme teda na skalu a čakali aké divadlo nám to prinesie. Oranžovo ružové lúče už dopadali na naše chrbty, a oblaky v dolinách. Čím skôr sme teda vyliezli na, čo najvyššiu skalu, a čakali. A veruže sa oplatilo. Hustý opar na západe v spojení so 100% viditeľnosťou v Tatrách spôsobil úžasné divadlo. Mohli sme sa pozerať na celý slnečný kotúč ako jeden na druhého. Posledných pár fotiek a hybaj ho do sedielka. Stihli sme to bez bateriek ale sranda to nebola. V sedle na nás čakal kamarát. Kamzík Peťo. Čakal na nás a pozoroval nás ako sme išli k nemu na miesto, kde sme chceli postaviť stan. Najprv sme si však otvorili Radlera, ktorého sme neťahali zbytočne. Padol ako "riť na šerbeľ". Viditeľnosť sa už pohybovala okolo nuly, teplota taktiež rapídne klesala k nule. Po slepiačky sme vybrali vhodné miesto na trávičke, povyhadzovali kamene a postavili stan. S výhľadom na sever do Poľska a na juh do Podtatranskej kotliny sme varili vodu na zaslúženú vifonku. Premýšľajúc, čo všetko sme v ten deň zažili sme si uvedomili, že sme neprešli toľko, koľko sme chceli a bude ťažké držať plán na nasledujúce dni, práve sa začatej hrebeňovky.
Skutočný príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
igorv
8. 9.sept. 2014 22:37
Foto: » 1drv.ms/1BnNhJ4...
Napíš svoj komentár