Neprichádzalo však nič. Utíšili sme sa. Zahryzli si čokolády. A vtedy sme si uvedomili, že počujeme zvuky. Niečo je vonku. Sem-tam praskne konár. Sem tam zvuk dotyku toho Niečoho so stenou koliby. Je to medveď? Človek to nie je. Veď ten by otvoril dvere. Zaklopal. Kričal. My sme však len počuli pohyb niečoho veľkého. Sem tam dotyk, skúška pevnosti budovy. Silou sa však nedostával. Ako tak ubiehali minúty počúvania tých zvukov a premýšľania nad tým, že sa dnu môže dostať, doľahol na mňa spánok. Prerušovaný, ale silu dodávajúci. Stále keď som sa zobudil, počul som tie zvuky. Medveď neodchádzal. Premýšľal som nad tým, či tam bude aj ráno. Ak áno, čo spravíme. Signál sme nemali, nemali sme ako zistiť kedy idú autobusy, aké hlásia počasie, či dokonca sa ohlásiť rodičom. Prípadne úradom. A batéria v "smartfónoch" pomaly klesala k nule. Opäť spánok. Opäť prebúdzanie. Tento cyklus sa opakoval niekoľko krát. až som napokon vstal okolo pol 10. Kolega vravel, že poslednýkrát počul zvuky okolo šiestej nad ránom. A niekto vraj dokonca skúsil vojsť do koliby. Nepodarilo sa mu to, lebo sme boli zamknutý.
Ležiac v úplnej tme premýšľajúc nad tým, čo sme vlastne spravili, čo sme zažili a čo sa mohlo stať som začul zvuky. Tentokrát konečne ľudské. Chcel som vybehnúť von. Vyskočil som zo spacáku, a v tom sa pokúšali otvoriť dvere. Samozrejme boli zamknuté. Tak som pribehol k dverám, odomkol a nešli otvoriť. "It's okay, we don't wanna go inside." Belgičania, pomyslel som si. "Come open us, I can't get out!" Kričím. Prišiel otvoril. Partička mladých belgičanov zhruba v mojom veku na mňa pozerala. Možno to bolo tým, že som mal na sebe len trenky. Možno tým, aký prestrašený som ešte mohol byť. Možno preto, že nečakali, že tam niekto bude.
Pýtal som sa ich na noc, ako to nakoniec zvládli. Vraj v pohode. Spali normálne. Ako v perinke. "Lucky you" pomyslel som si. Potom som povedal zvyšok nášho príbehu. Neveriacky krútili hlavami a radšej sa pobrali do doliny. Nám ešte chvíľu trvalo kým sme sa naraňajkovali, pobalili. Východ z kolíbky však bol podobný večernej prechádzke. Stále to tam je. Niekde v tom lese je to, čo nás v noci naháňalo a otravovalo zvonku. Keď sme vyšli von opäť s prstom na spúšti spreja, vyprázdnili v novej latríne, užili si príjemný lesík, výdatný prameň, začali sme hľadať stopy po zveri, ktorá nás otravovala. Nenašli sme nič. Usúdili sme, že to nemohol byť párno či nepárnokopytník, ani homo sapiens sapiens. Pravdepodobne to bol Ursus arctos. Alebo po slovensky: medveď hnedý. Našli sme popraskané konáre a vyvrátené kamene. Nemusel to byť on. Ale mohol.
A tak sme sa vydali na poslednú časť našej predčasne skrátenej túry. Až teraz sme videli, koľko popadaných stromov sa v tom lese nachádza a aké sme mali šťastie, že spoza nich na nás nič nevyskočilo. Chodník, teraz už cesta, bol úplne rozrytý a zničený od kolies traktorov a kmeňov stromov. Zvážali pováľané stromy. Dalo nám to uistenie, že možno už konečne stretneme ľudí a budeme sa cítiť bezpečnejšie. Zvonček bol odložený, veď načo ho vyberať a zbytočne cinkať, veď je to aj celkom trápne. Stretli sme pár nešťastníkov, ktorí išli hore dolinou, s jedným pánom sme aj pokecali, a pripomenuli mu jeho deda, ktorí chodil s flintou po ruských lesoch v nejakom prápore.
A tak sme kráčali. Šťastní, že ideme do civilizácie, kde by sme sa nemali stretnúť s medveďom, no zároveň smutní, že sme neprechodili to, čo sme si dali za cieľ, a že odchádzame z hôr. Nami tak milovaných.
A keď si človek myslí, že už je všetkého dosť, že si už len vyzlečie vetrovku, napije sa vody a zbehne za polhodinku do doliny, vtedy začuje ten zvuk z noci ešte raz. Vezme nohy na plecia a doslova beží pár desiatok metrov. Tentoraz sme to nepočuli z diaľky 50 ani 80 metrov. Bolo to nejakých 15-20 metrov od nás. A neznelo to nadšene. Dávno som nešiel tak rýchlo na turistike.
Nakoniec sme sa už len tešili, že odtiaľto odchádzame. No s pocitom šťastia, a túžby vrátiť sa. Dokončiť hrebeň. Vidieť aj ďalšie časti Západných Tatier.
Keď som tento príbeh potom rozprával doma, kamošom a známym, tí len prekrúcali očami a pýtali sa či ešte niekedy pôjdem na túru. Oni by už nešli po týchto zážitkoch.
Preto som sa ich začal pýtať otázku: "Ak takmer havaruješ, alebo havaruješ na aute, začneš sa vyhýbať miestu, kde sa ti to stalo? Alebo prestaneš jazdiť úplne? Ak si zlomíš nohu, prestaneš chodiť? Alebo behať?"
Nie. Takéto príbehy sú na horách najlepšie. Uvedomiť si vlastnú smrteľnosť, a zvrchovanosť nášho Boha, ktorý sa stará. Ukazuje svoju všemocnosť. A preto so mnou bude stále žalm 23.
Pán je môj pastier, nič mi nechýba:
pasie ma na zelených pastvinách.
Vodí ma k tichým vodám,
dušu mi osviežuje.
Vodí ma po správnych chodníkoch,
verný svojmu menu.
I keby som mal ísť tmavou dolinou,
nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou.
Tvoj prút a tvoja palica, tie sú mi útechou.
Prestieraš mi stôl pred očami mojich protivníkov.
Leješ mi olej na hlavu a kalich mi napĺňaš až po okraj.
Dobrota a milosť budú ma sprevádzať po všetky dni môjho života.
A budem bývať v dome Pánovom mnoho a mnoho dní.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár