Táto spoločnosť, my, ľudia, neuznávame ľudí ktorí sú sami sebou. Ľudí, ktorí si robia čo chcú. Možno práve preto má veľa ľudí problém nájsť šťastie. Pretože keď sú sami sebou, ostatní ich nechápu. Sú nepochopení, podceňovaní.
Prečo práve vetdy niekedy urobíme iných štastnými, keď my sami niesme šťaastní ? Prečo je niekedy lepšie urobiť niečo len pre to, že to chce ten druhý ?
Naše pravé ja. Niekedy sa ho bojíme aj sami. Nedokážeme ho ukázať pred inými. Pretože oni majú o nás určitý obraz. A toho sa aj my sami držíme. Obrazu nášho ja ako ho vidia oni. Ťažko sa to mení. Ľudia dávajú až príliš veľmi na prvý dojem. Vraví sa, ako sa u niekoho zapíšeš, tak to aj zostane. A mení sa to ťažko. Akokeby prítomnosť toho druhého človeka nás nútila byť pri ňom taký, akého nás pozná. A pritom, meníme sa, vždy sme iní, nikdy niesme rovnakí. Prečo to je teda takto? Každý deň predsa nemôžeme byť rovnakí, pretože každý deň je iný, takisto aj my sme každý deň iní.
Páčilo by sa mi, keby to je inak. Keby ľudia neposudzovali ale žili vždy tu a teraz. Nestavali si v hlave zbytočné zábrany, steny, ktoré niesú dobré. Páči sa mi, keď môžem niekoho niečím prekvapiť. Napríklad aj tým, že proste zmením názor. Ale ľudia na to niesú zvyknutí. Keď poviem, že nemám rád niečo, to neznamená že to bude tak stále. Niekedy to proste môžem začať mať rád. Všetko vo svete sa mení, len ľudia to nevedia vnímať. Vlastne, aj ja to neviem úplne vnímať. Premeny sveta, premeny ľudí. Niekedy mám pocit, že veci sú stále rovnaké. No nič nieje, všetko sa mení, stále. To je jedna z vecí, na ktorú treba myslieť. Chvíľu je teplo, chvíľu zima, chvíľu slnko, chvíľu tma.
Chvíľu sa usmievam, chvíľu plačem.
Táto spoločnosť je umelá. Uznáva umelé hodnoty. Nedokáže prijať premenlivosť. Ak sa v nej človek chce mať dobre, musí vedieť byť taký ako spoločnosť, umelý. Chdiť každý deň do práce aj keď nechce. Aké by to predsa bolo, keby si v nejaký deň človek zmyslí, že do práce nejde a nešiel by. Pretože by nemal náladu. Ak by to spravil viackrát, vyhodia ho. Bude bez práce, bez peňazí a nešťastný. Je len veľmi málo ľudí na svete, ktorí sú šťastní bez toho, aby robili veci, ktoré musia. Chcel by som medzi nich patriť. Ale je to určite veľmi ťažké. A je to naivné. Predstava ideálneho sveta. Zobudiť sa, a robiť si každý deň, len to, čo by som práve chcel. Žiť. Z minúty na minútu, zo dňa na deň. A byť pri tom šťastný. Kiežby sa to dalo. Aj tak, páči sa mi táto myšlienka. Je to jedna z tých "keby bolo keby".
Chcem to. Robiť len veci, čo ma bavia. Byť šťastný bez toho, aby som niečo musel. Pôjde to? Alebo stavím na istotu? Na tú zdanlivú istotu. Pretože pravá istota neexistuje.
Taký už je tento svet. Premenlivý. Plný neočakávaných vecí. Záhadný. Nepredvídateľný.
To sa mi na ňom páči.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
kokinka
21. 10.októbra 2011 18:06
vidím sa v tomto blogu
Napíš svoj komentár