"Si v poriadku?" ustarostene sa na mňa pozrel Michail. Teda Pán Jones alebo agent Jones. Ale ja ho ja tak budem volať až do mojej smrti Michail. A možno aj po nej. Kto vie?
"Tristo šesťdesiaty piaty krát." otrávene som sa pozrela cez maličké okienko. Aj tak sa na mňa škerila len tma. Michail sa uškrnul.
"Ale nepreháňaj."
"Nepreháňam. Mohol by si sa aspoň posnažiť zmeniť vetnú stavbu. Vieš, trocha ma to nudí." zatvárila som sa ako rozmaznané dievčatko z predmestia. To je taká moja obľúbená hra. Už ako malá som ju s ním hrala. A na teraz mi aspoň trocha spútala myšlienky."
"A priali by ste si ešte niečo slečna? Nemám vám priniesť ešte niečo? Špeciálny vankúšik na spanie? Alebo by ste si radšej dali obrovitánsky pohár zmrzliny s polevou a oplátkami troch rôznych druhov?" túto vetu opakuje stále, celých osem rokov. Pochopil moju výzvu.
"Ále prosím ťa. Nechcem obrovitánsky pohár ale naj super obrovitánsky pohár s jahodami a karamelom a..."
"Vaša naj-panovačnosť, nemyslíte, že taký pohár sa ani nezmestí do tohto lietadla?"
Akože nahnevane som kopla do sedadla predo mnou. "Ale ja chcem svoj najsuper pohár." protestovala som sladulinkým detským hláskom.
"Nedávali ste snáď pozor keď ste mali hodiny správania sa so svojou pestúnkou?" na oko karhavo povedal.
"To ma nezaujíma." až presladene som mávla rukou a roztiahla som sa na sedadle.
"Vaša babička by sa obracala v hrobe keby videla ako sa to správate."
Nadurdene som pokrútila hlavou.
"Ocí! Ocí! Aj ja chcem taký pohár!" malé dievčatko čo sedelo vo vedľajšom rade nešťastne poťahalo spiaceho pána za ruku a pri tom na mňa vrhalo závistlivé pohľady. Pán sa podráždene pretočil na druhý blok a znova zaspal.
"Vidíš? Čo keby si môj naj super pohár dal dievčatku?" významne som sa pozrela na Michaila a dievčatko sa zatvárilo ako keby vetrilo.
"Žeby ste si to rozmysleli vaša nadutosť?" zatváril sa prekvapene.
"No za cenu, že mi nebudeš hovoriť vaša nadutosť..." zatvárila som sa akože sa vzdávam.
Michail vstal a čupol si ku dievčatku. Akože niečo vytiahol z vrecka a podával jej neviditeľný naj super pohár."
"Ale ja chcem skutočný!" zamračilo sa dievčatko.
Zasmiala som sa. "Michail, ona je príliš inteligentná aby si ju oklamal."
Zatváril sa že úporne premýšľa. "Vieš čo? Nemám pohár ale viem ti vykúzliť toto."
Zahrabol dievčatku za uchom a vykúzlil žuvačku. Dievčatko nadšene zatlieskalo.
"Podľa mňa to bude určite oveľa lepšie ako naj super pohár." povedal a sadol si späť na miesto.
Utrápene som zaklonila hlavu a zavrela som oči. Zase je tu. V mojej hlave. Vidím jej tvár a úsmev ktorý vystriedal výraz hrôzy a následne sa zrútila na zem a ja som sa k nej beznádejne snažila predrať davom. Niekto zakričal a potom ma schmatla čiasi ruka. Nejaký muž ma začal ťahať za sebou cez spanikárený dav a potom som sa ocitla v kufri auta so zaviazanými očami a zviazanými rukami. Auto sa rozbehlo a niekoľkokrát som si udrela hlavu. Asi som niekoľkokrát odpadla. Zrazu auto prudko zrýchlilo a začula som sirény. Potom prudko zastalo a ja som sa skotúľala na bok. Potom som počula výstrely. Kufor sa otvoril a niekto mi rozviazal ruky a dal dole šatku ktorá mi zaväzovala oči. Bol to Michail. Pomohol mi vstať a ja som ho prudko objala a rozplakala som sa. bolo mi jedno kde som. Že som na nejakej dialnici a okolie je len nejaká lúka a pár dier na ceste. V hlave mi rezonovala len jedna myšlienka. Je mŕtva. Zastrelili ju. Mama.
"Si v poriadku?"
"Tristo šesťdesiaty šiesty krát."
"A si?"
"Vieš že nie. Už päť mesiacov nie." hava mi klesla na jeho rameno a zaspala som. Aspoň na chvíľu som unikla spomienkam.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár