a všetko čo som videla bola voda na prstoch.
miatlo ma to.
nevedela som si veci časovo zaradiť.
tak som tie oči zavrela, ľudia by mali zatvárať oči. svetlo im ubližuje a tma je mäkká. stretli ste sa s ostrou tmou? že vás zaboleli oči keď ste pozerali do tmy?
možno v lete keď sme prišli zo slnečného dňa do chladného domu. vtedy oči bolia z tmy.
zavrela som ich.
sedela som oproti oknu a slnko mi svietilo na oči a ja som videla červenú.
pomaly som si pretrela oči. pomaly. každý ťah studených rúk som si vychutnávala na prechladenej koži.
bola tam zima.
a mne sa všetko vracalo.
pod stolom stáli ešte tie dve fľašky vína, na sklenenom stole stáli dva špinavé poháre na ktoré napadol prach cez noc.
na dne pohárov boli zaschnuté drobné kvapôčky toho smradľavého cigaretového vína, ktoré sme ale dopili, lebo to bolo víno a tam kde sa rozoberá hudba patrí aj víno, nech je odporné ako chce.
a tanec.
ruky.
keby som bola u seba doma, bez rozmýšľania by som si aj zapálila cigaretu a vydymovala obývačku.
a necítila by sa ako tá patetická bytosť pripravená na klišovité gvachľovanie. áno, vínko a hudbička a cigoška a poďme byť všetci umelcami, lebo to tak robilo toľko ľudí až to bolo trápnučké keď sme to robili preto, aby sme svoje podvedomie nanútili že héééj, vlastne aj my to robíme lebo to tak cítime, ale v skutočnosti sa len snažíme o .... napodobnenie.
ja som vtedy na tú cigaretu chuť dostala.
to víno bolo hnusné. nikdy som nemala rada víno, proste bolo horké, divné, bolela ma z neho hlava, ale bolo to najjednoduchšie možné vytvorenie vlastného telesného tepla, keď prirodzene tam žiadne nebolo.
a vlastne ani cigarety mi nikdy nechutili, no vtedy tá chuť bola.
boli sme vykostení.
vykostení od života.
studení, bieli, kostnatí.
lopatky sa vám predierali pomedzi prsty keď ste ich mliaždili rukami.
boli sme mladí, patetickí, plní života a každý deň si sľubujeme že nezabudneme.
zabudneme.
na všetko.
ani tento večer si raz už nebudem pamätať, ale dokým sa dá, budem naň spomínať tak často, ako mi to len pamäť dovolí.
ono, pamäť je zvláštna vec.
potrebujete ju a ona vám dá len to, čo si ona myslí že potrebujete.
a tie krásne veci pripomína keď bolia svojou minulou podstatou.
a potom na ne zabúda, keď potrebujeme istotu, že sme niečo pekné zažili.
a vtedy nám vypľúvne najhoršie spomienky.
a zápästia sa oprú o lícne kosti, prstami si zájdeme do vlasov a nepočuť nič, len trhavý dych a trhavé pohyby chrbticou.
všetci vieme, že plačeme. že plačete.
plač nie je zlý.
plač je vlastne veľmi dobrý.
neexistuje nič ľudskejšie ako plač.
ak chcete vedieť, či ste stále ešte ľudia, plačte.
ak to už neviete, tak nieste.
veď na svete je tak málo ľudí. populácia praská vo švíkoch a my sme len chodiace mŕtvoly, chodiace mäso našpikované na kostiach.
a ľudia... kto sú ľudia?
poznáte nejakých?
ja asi tak desiatich.
a ten zvyšok sú najväčší hajzli akí chodili po tejto zemi, strašná žumpa, hrozné svine.
je to tou ich temnou stránkou.
každý má temné tajomstvo.
niečo s čím chce ísť na povrch, lebo ho to ťaží a zároveň sa o tom nesmie nik dozvedieť.
tajomstvá sú zlé.
tajte niečo, a ľudia vás začnú sledovať. začnú byť chorí po tom, čo tak môžete ukrývať . chcú o vás vedieť špinavosti, lebo títo hajzlíci, oni čisté veci nepoznajú, zaujímajú ich tie špinavé.
koho zaujíma vaša duša, keď na tanieri môžem mať zadarmo tucet vaších dní, rozkrájať ich na kúsky a mať z vás sekanú s tabascom vášho strachu.
postupne porcovať a vaše kúsky sa stanú mojimi a bude nám sopolu pekne, nie? vaše tajomstvá a ja, všetky ich poiznám a vy neviete o mne nič.
viete?
vypražila syr na slnečnicovom oleji, do stredu stola položila pohár s tatarkou a labužnícky do nej ponorila ukazovák, oblizla ho a zasa a zasa.
znechutene som to sledovala.
zoznámte ma s nejakým... človekom.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár