...a túto skutočnosť nie vždy chápem. A ak ju náhodou aj chápem, nie som ochotná sa s ňou zmieriť. Som občas k ľuďom zlá. Neoprávnene. Iba preto, že si myslím, že som viac. Myslím si, že môj život, minulosť, názory a rozhľad mi dovoľujú rozhodovať o tom, čo je správne nielen pre mňa, ale aj pre iných. Viem, že na to nemám právo. Keby ste sa ma spýtali, čo si myslím o ľuďoch vo všeobecnosti, tak vám poviem, že ľudia sú si rovní, že nikto nemá právo myslieť si, že je viac ako niekto iný. A sama sa podľa toho občas nesprávam. Mrzí ma to. Vždy som chcela byť dobrým človekom. Človekom, ktorý by mohol byť príkladom pre iných. Svojou honbou za dokonalosťou som sa však dostala úplne inde. Som zlá. Nie vždy. Ale dosť často na to, aby sa ľudia pri mne cítili menejcenný. Nikdy som to nechcela.
Prepáč...
v mnohých veciach máš pravdu. Aj keď ju podáš tým svojim čudným mne nevyhovujúcim spôsobom. Ale uvedomujem si to. Viem, že v tých tvojich slovách vždy je niečo, čo by som si z nich mohla zobrať. Lenže svoje chyby ospravedlňujem tvojimi chybami. Dokážem svoje chyby úplne prehliadať, pretože mi pri tých tvojich prídu ako keby ani neexistovali. Nechcem byť taká. Obaja očakávame niečo iné od toho druhého ako si navzájom dávame. Nie je to ok. Ak ešte máme silu spolu ten kompromis nájsť, tak to skúsme. Viem, že veci, ktoré mi vyčítaš by si mi nepovedal, keby som ťa k tomu nevyprovokovala. Uvedomujem si to, ale nedokážem na to prihliadať aj vtedy, keď na mňa doľahne pocit ublíženia.
Nehovor mi prosím veci, ktoré neskôr budeš ľutovať. A skús tú vetu niekedy povedať aj ty mne. Spravme si z nej pomyselnú stopku, ktorú nebudeme prekračovať a ubližovať si tak navzájom. Naučme sa rešpektovať hranice, ktoré nebudeme porušovať. Vidím v tom jediné východisko. Ak vôbec bude potrebné. Ak si dokážeme odpustiť...
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
...keď sme toto všetko nemuseli riešiť.
:/