miestami v myšlienkach a s dušou tmavou.
Nikto jej nevedel pomôcť keď chcela,
nechcela od prírody predsa tak veľa.
Prestať sa hýbať tak ako vietor duje,
neostať na mieste kde zacláňajú tuje.
Zažiť však niečo čo zmysel jej dáva,
pochopila jediné, život zmyslom sa stáva.
Neskoro došlo, čo osud jej dal,
že núkal jej skúsenosť a nie len jej bral.
Nevedela pochopiť, prečo sa nechce smiať,
netušila prečo, no začala sa báť.
Teraz už však vie prečo kvet hynie,
rozumie už tomu čo z toho plynie.
K šťastiu jej už chýba len malá žltá včela,
ktorá jej dá trošku ale zanechá veľa.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
6. 2.febuára 2012 16:47
pracuj na sebe, s poeziou sa musis piplat ovela viac nez s prozou
Napíš svoj komentár