Ostalo len telo čo svetom blúdi, denne skoro vstáva ale cez deň sa nudí.
Počuť tíško prievan ako pod dverami píska a v zrkadle telo vyzerá zle.
Pozerá sa na seba z výšky a z blízka, vyzerá otrasne, bledo a mdle.
Dúha je ďaleko, aj keby blízko bola, nevidieť jej krásu celú len kúsok z dola.
V pozadí farieb, všetky jeden hlúčik zdolá, to spektrum sa čierno-biele volá.
Padá dážď, zem kvapkami je siata, odbila ranná aj obedňajšia piata.
Po daždi rosa, po rose kosa, dolámané telo zotiera krv z nosa.
Z druhej strany mince sa sneh do očí valí, temnotu snehová pokrývka halí.
Ľadové srdcia skrývajú lásku, no nevydajú nič, ani len hlásku.
Márnotratné sú pocity, mimika a gestá, zabudnuté sú všetky známe miesta.
Ostalo len ticho a nepríjemný chlad, v tom chlade on ako zlomený chlap.
Nech sype sa sneh, nech bez zábran prší, na osoby temné, povahy jemné.
Nech mrznú slzy, nech s citmi nehne chlad, nech dotyčná vie ako ju má rád.
Bez akýchkoľvek vín, bez duševných špín, ostáva tu stáť,
akurát s tým rozdielom, že prestáva sa báť.
Keď svetlo pretne mraky, keď k oblohe vzlietnu vtáky.
Práve vtedy vedia obaja, že sme to BOLI, SME a BUDEME Ty a Ja.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár