Pred rokom a pol som mal možnosť spoznať po pri práci niekoľko nových mladých ľudí neďaleko za hranicami. Mládež ako každá iná. Neboli výnimočný hádam ničím. Zároveň to bolo v čase kedy moje srdce nepatrilo nikomu a tak som ho rozdával dosť lacno a pod cenu. Tým chcem povedať, že môj záujem patril skôr nežnejšiemu pohlaviu pri výbere nového "friend-listu".
Leto zbehlo ako voda, čo to sme s novými kamarátmi resp. kamarátkami zažili a plný novej energie som sa vybral domov. Domov sladký domov. Starý dobrý kamaráti, vzťahy nad zlato.
Bolo asi 22. novembra, neviem presne, prechádzal som z kuchyne cez obývačku. Vonku, teda aspoň v mojom rodisku, šantilo nepríjemné sychravé počasie. Typická jeseň.
Ako som opúšťal vo dverách obývačku započul som z tv spravodajstvo:
"Včera medzi .... došlo k autonehode na výjazde zo Skalice smerom do mesta Hodonín ... Jeden mŕtvi, jedna v kritickom stave a tretej sa ako zázrakom nič nestalo ...". Správy síce pokračovali ale tu som prestal vnímať.
Poznáte taký ten pocit, keď vás vaša predtucha zastihne a obleje vás studený pot ?! Je to veľmi nepríjemný pocit, kedy niečo tušíte, vo vašom bruchu sa odohráva emočný stav niečo ako stres a nevie čo to je.
Neviem ako, neviem prečo ale z neznámych dôvodov som "vedel", že sa niečo stalo niekomu, koho poznám.
Sadol som za PC a hneď som písal správu dievčine, o ktorej som proste z neviem aký príčin tušil, že v aute nesedela a že odpíše. Správa sa potvrdila. Boli tam traja ľudia, ktorých som poznal. Nie nejak extra osobne ale strávil som s nimi mesiac, skoro dva. Nepríjemný pocit číslo dva na seba nenechal dlho čakať.
Môj deň sa zmenil na jeden z temných dní. Ostal som v šoku. Pozeral som cez okno a v hlave som mal ticho, prázdno, kľud. Snažil som sa len veriť, že nech sa stalo čokoľvek všetko sa v dobre obráti. Že dotyčná svoj boj vyhraje. Modlil som sa za ňu snáď každý večer keď som si na ňu spomenul.
Prešiel rok a pol a keď som s ňou včera rozprával bola iná. Stále ona ale iná. Mentálne na úplnej inej úrovni ako pred rokom a pol. Ústa jej mleli a nezastavili sa asi hodinu alebo dve čo bolo po starom ale bol to príjemný večer s dieťaťom šťasteny, stelesneným zázrakom. A za tento moment som veľmi šťastný. Svoj boj vyhrala po týždni v umelom spánku, pol roka zo šrúbami v nohe, s prasknutým oblúkom aorty a silným vnútorným krvácaním kde jej vyčíslili šancu na život 1 : 1 miliónu.
Mala to prežiť, mala sa poučiť: Mala sa vrátiť späť na svoju cestu.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár