- Nie, nerozprávala.
Všetci ľudia trpia -to je fakt. Aj tá predavačka v obchode aj tamten rehoľník, muž môjho života, či kamarátka. Len... ja som vždy v poho. Nie je to o falošných úsmevoch, o tom, že by som chcela zakrývať nekonečnú čiernotu. Nie, jednoducho ju popieram a upriamujem sa viac na každodenné pozitíva. Neznášam sťažovanie sa.
Potom príde ten zvláštny pocit, že necítim nič, alebo neviem čo cítim. Neteší ma to, čo by malo. Nenapĺňa ma skoro nič, akoby som bola deravé sito. A som osamelá, takmer vždy s niekým a sama, uzavretá. Dopredu ma ťahá zotrvačnosť a vedomie pádu ak by som na chvíľočku zastala.
V tej bežnej rutine ale prídu momenty, kedy sa zastavím.
Ten muž sa ma opýtal: „Ako sa s tým vysporadúvaš?“ a ja som odpovedala, že sa snažím vždy zamestnať, nebyť sama so svojimi strachmi a depkami.
Problémom nie je hriech, je to to, čo ho spôsobuje. Vtedy som si uvedomila, že som zraniteľná, maličká a slabá, že áno mám problém. Som ako všetci ostatní aj ja trpím, aj keď si to moje hrdinské ego ťažko priznáva. Aj ja potrebujem pomoc - dovoliť Bohu aby sa dotkol vzdialených a ukrytých miest niekde v zaprášenej pivnici môjho srdca.
Zaplavila ma radosť. Zvyknem hovoriť, že praskám od radosti. Cítila som sa dokonale pochopená, nesúdená, neobviňovaná ale povzbudená.
Za krásnou záclonkou je rokmi zašpinené okno, ktoré neviem umyť, ale už viem čo s ním. Dám ho do rúk profesionála. Som zvedavá aké farby prinesie.
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár