Nie som najlepší vnuk, pravdepodobne preto, že si neviem zorganizovať čas na prejdenie tých pár kilometrov za ňou častejšie. A možno práve vďaka tomu sme si vzácnejší. Keď sme spolu, zrazu sa meníme, stávajú sa z nás finanční analytici, politológovia, enviromentalisti, religionisti, knižní kritici a tisícky ďalších profesií. V neposlednom rade však klebetíme, vlastne o jednej konkrétnej historke som chcel dnes písať.
Prišiel som k nej spraviť novú búdu pre Úniu. Nie európsku, ale babkinu, ktorá má podobu nemeckého vlčiaka. Poznáte tých trápnych chlapov, ktorí idú majstrovať nejakú banalitu a zoberú si so sebou polku pivnice? Tak to som ja. V počiatočnom pláne som sa pasoval do pozície Xzibita, ktorý presedlal na renováciu búd. Poučné na tom dni okrem iného bolo, že môžete mať so svojim psom akýkoľvek vrúcny vzťah, nikdy mu pred jeho zrakom nerozsekávajte jeho búdu. Nikdy!
Výsledkom teda bolo, že okolo tej starej ošarpanej búdy som musel postaviť búdu novú. Nevadí, aj tak sa podarilo. V hlave sa mi vygenerovala baumaxová zvučka a zatiaľ čo som takisto pantomímou oslavoval svoje majstrovské dielo, von vyšiel sused. Páči sa mi tá spolupatričnosť, ktorá na dedinách ešte stále pretrvala. Sused potreboval u seba preniesť veľkú kovovú skriňu a na to sa predsa dokonale hodí dobre stavaný mladý junák. Bohužiaľ som tam bol len ja, takže si musel vystačiť. Sused mal dokonca aj na svoj vek nezvyčajne dokaličené obe nohy, preto bol nesmierne vďačný, keď som obetoval tri platničky na tento dobrý skutok.
Neskôr som o tom povedal babke. Spýtala sa či viem, kde k takým nohám sused prišiel. Usmial som sa, pretože bolo evidentné, že mi to táto miestna historička hneď ozrejmí. Všetko sa to začalo, keď si sused aj s manželkou kúpil pozemok vedľa babky a začali stavať poschodový dom. Keď dokončili interiér, nasťahovali sa. V tom čase sused pracoval na železnici a prichádzal do styku s množstvom ľudí. Nakoľko bol minimálne v tom čase prostý človek s dobrým srdcom, bez známky kritického myslenia, podarilo sa pár ľuďom vtiahnuť ho do sekty.
Suseda je doteraz mimoriadne tolerantná a milujúca žena, preto do jeho novej životnej premeny príliš nezasahovala. Prišli však Vianoce. Sused kázal život bez svetských radostí, hraničiaci s asketizmom, preto sa rozhodol tento sviatok odignorovať. Susede sa to nepozdávalo. Mali prísť vnúčatá, no a čo by to už len boli Vianoce bez darčekov. On však stále trval na svojom. Preto zatiaľ, čo bol v práci, suseda sa rozhodla postaviť stromček sama. Po príchode domov to suseda nesmierne nahnevalo, zobral stromček do rúk a z ich balkóna, na ktorom nebolo ešte namontované zábradlie sa chystal stromček vyhodiť. Suseda ho varovala, vraj nech ho nehádže, lebo to bude ľutovať.
Napriek tomu stromček dopadol do záhrady. To evidentne bola už posledná kvapka, preto i chytila sa suseda oboma rukami zárubne a doslova vykopla manžela za stromčekom. Zlomil si obe nohy. Ako vzorná žena zavolala samozrejme sanitku, no záchranárov nechcela pustiť ďalej. Vraj nech najskôr povie, či budú Vianoce. „Mamina, navždy“, bola jeho odpoveď a tak ho mohli nakoniec ratovať.
Sused si počas svojho pobytu v nemocnici, svoj život v sekte prehodnotil a tak sa mu podarilo zachrániť krásne manželstvo až dodnes. Veď čo iné ako čistá, úprimná láska je, keď Vám žena radšej zlomí obe nohy, než aby ste kráčali zlou cestou...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
zajkousko
27. 1.januára 2015 20:15
hm, tak to je ten lepši prípad pre toho susedka, po smrti by mu už nebolo rady
4
genialny blog tak krasne nezvycajne realno prosty, a hlavne skvele napisany. Dakujem!
Napíš svoj komentár