Behajte po koncertoch, kým ste mladí, kašlite na rodičov a špliechajte okolo seba krutú pravdu!

Zrazu sa začali triasť steny. Všade naokolo bol smrad, tlstí rakúski emos, cez dym sa dalo ledva vidieť. Ja som si myslela, že v každom podniku musí byť nefajčiarska zóna, ale tu som ju nájsť nevedela. Ešte stále som mala traumu, že ma prehľadávala ženská a nie ten sexi esbéeskár, ale čo už.

Na záchodoch bol papier, čo celému koncertu pripísalo veľké plus. Sadli sme s Tónkom na schody a zrazu som sa cítila akási nesvoja. Tónko nemal emo ofinu a bol oblečený úplne normálne. A ja som mala v ruksaku nabalený chlebík s plátkami sóje. No čo už, Slováci...

Zrazu som začula materinskú reč. Áno, presne tak! Grgy! Bliakanie, krik, nárek a zvuky... nepopísateľné.

Začalo sa hrať.

Usúdila som, že som už zostarla. Kedysi by som bola schopná skočiť do davu a svojimi karate kúskami v moši prebiť všetky tie tintítka. Dnes už nie. Bola som unavená z celodennej cesty po Viedni, bola by som zaspala pri repárku, keby ma Tónko neopieral. Kedysi som bola schopná ísť ráno na koncert do Budapešti, vrátiť sa na druhý deň ráno a ísť rovno do roboty, pekne do večera makať, čiže tak 32 hodín bez spánku a ani som si nespomenula, že som unavená. Deti, kým vládzete, behajte po koncertoch a kašlite na rodičov.

Teda... tiahne mi už na 21. Starena. Mama mi furt vraví, že teraz dospávam to, čo som v mladosti nabehala... Vraj potom chytím druhý dych ako ona. No to som zvedavá.

Ale áno, mala pravdu. Nejaký típek na mňa z ničoho nič dýchol a bolo to tak strašné, že som vzala nohy na plecia a utekala na druhý koniec sály. Očividne ma prebal.

Steny sa triasli, hrozne to hučalo, ale aspoň neboli spotené ako v Prahe.

Keď sa koncert skončil vybehli sme do zimy a rýchlym krokom smerovali k zastávke, aby sme chytili vlak. Prihovoril sa nám akýsi típek po nemecky.

„Do you speka English?“ spýtal sa Tónko.
„P*či, ani moc ne,“ hlesol nasrane chalan.
„Hehe, tak to je v pohode,“ vravím mu.

Chalanisko sa nás pýtal na cestu a nakoniec objavil Slovákov. Mimochodom, bol to gitarista z jednej veľmi známej kapely, ale meno radšej zatajím, predsa len, ochrana osobných údajov je vážna vec.

Domov sme sa viezli vlakom, ktorý vyzeral ako električka. Vedľa nás si sadol bezdomovec s gitarou, ktorá mala iba dve struny. Stále hovoril, aký je zo života šťastný, že mu nič nechýba a že ďalšie struny nechce, lebo aj na dvoch strunách sa dá hrať. Spieval oplzlé pesničy, lepšie jak hociktorý Superstárista a keby som nebola unavená, tak spievam s ním.

„Mne v živote nič nechýba, som šťastný taký, aký som.“
Keď sme vystupovali, pýtam sa ho:
„Vás vyhodili z konzervatória, lebo ste cigán však? A teraz si to kompenzujete pseudo šťastným bezdomoveckým životom.“ Po prvýkrát za jazdu sa mu z tváre vytratil úsmev. Zastali sme na Hlavnej stanici. Vystúpili sme, no on tam furt stál so svojou gitarou a na tvári mal neprítomný pohľad.

„Myslím, že si ho zabila.“ Povedal Tónko.
„Ale, ľuďom treba otvárať oči, treba byť úprimný sám k sebe, a potom dávať rozumy druhým.“
„Nemám pocit, že to znášal dobre.“
„Jeho problém. Raz by to aj tak prišlo. Každý máme svoj kríž a nesmieme naňho zabúdať.“

Sledujte televízne noviny, či sa náhodou nezabil. Ja nemám čas. Vďaka.

P.S.: Buďte k sebe úprimný a až potom ma kritizujte. Chváliť môžete hockedy

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu