Habsburgovci traste sa, Izabela ide na koncert! Takto sa to začalo...

Všetci na tomto Birdze sú lúzri! Pozná z vás niekto HC kapely ako sú This Is Hell, Cancer Bat, Comeback Kid či Warriors?

Nie, nie? Ha, tak máte čo ľutovať. A dať za ne prachy vo Viedni stálo za to. Pch, lúzri, kiš kiš!

Cez pútavý úvod sa ocitáme v deji. Izabela prichádza na Hlavnú stanicu a tam ju čaká Tónko. On jediný z jej okolia totiž počúva muziku, ktorú nepozná nikto okrem neho a Izabeli.

Nakoľko sme šli do Rakúska, čakali sme strieborný naleštený vlak. Aké bolo naše prekvapenie, keď sa pred nás postavila parná zhrdzavená lokomotíva, taká, aká už ani do Trnavy nejazdí a to je už čo povedať! Nastúpili sme a dlho ľutovali, že sme nešli bicyklom. Na každej zastávke nás kontroloval policajt akoby sme boli nejaké nekontrolovateľné živly.

Prišli sme na stanicu. Päťkrát sme otočili okolo svojej osi, aby sme sa ujistili, kade vlastne máme ísť.

Vo Viedni bola taká kosa, že sme nakoniec boli radi, že sme bicykle nechali doma. Hneď na stanici nás oslovil asi 15-ročný bezdomovec a pýtal peňáze. Nasrala som sa! Debil, vyžobre za hodinu viac než ja za týždeň zarobím.
„Ty magor, my sme chodobní Slováci!“
Začal na mňa po španielsky a ukazovať si do huby – je to medzinárodné gesto, ktorým sa prosí o orálny sex. Tónko mu dal cent. Španiel dačo protestoval, a tak sme odišli. Chlape, nič neni zadarmo, pokiaľ ťa niekto viac-menej dobrovoľne nepozve. Tak ako mňa Tónko na tento výlet, ktorý zacvakal so všetkým.

Vybrali sme sa pešo do Arény. Bola nám taká zima, že sme sa šli v zúfalstve zohriať do veľkého obchodného domu. Obzerali sme, akú by sme si asi dali do spálne posteľ a úsudili sme, že sa asi budeme musieť uspokojiť s dekou, lebo všetko boli desné – malé, veľké, krátke, úzke, krikľavé, v tvare srdca, Playboy zajačika... Ten zajačik bol zaujímavý, ale neviem si predstaviť, kto je tak krátky, aby mu z tej postele netrčali nohy.

Nakoniec som si kúpila servítky za 90 centov. Nie, nebolo to preto, že som mala plný nos. Boli na nich zobrazené šukajúce ovečky (kuk do fotoalbumu hehe). A ešte to boli zároveň nerasistické servítky, lebo ovečky boli čierne aj biele a popárené medzi sebou.

Pri platení ma pokladníčka asi päťkrát vyzvala, aby sme ukázali batohy. Rakúšania asi neveria Slovákom, alebo ľuďom s batohmi. Respektíve, možno sme naozaj spolu s Tónkom vyzerali ako dva nespútané živly.

Pri Aréne sme si dali sto korunové pivo, najhoršie v mojom živote. Už-už som chcela vojsť do areálu, keď som videla, že do vedľajšieho areálu sa rúti Centella (!!!) na Aggrolites Jednou vetou som jej povedala o kontrole, ovečkách a tak. A potom sme sa každá stratila vo svojej hudbe.

Teda...
prv...

Nás prehľadali. Ešte nikdy ma nikto tak surovo neprehľadával. Batoh mi vnútri celý prehádzala, vzala dáždnik, zahodila životodarné pitivo – Kofolu. Ale koza, slzák v ponožke nenašla, pani esbéeskárová.

Zrazu sa začali triasť steny...

ale o tom až nabudúce.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu