Bolo by asi zbytočné spomínať okolnosti, za ktorých sme sa spoznali. Pointa je v tom, že lásku som nečakala. Ani len v tom najlepšom/najhoršom sne. Pri ňom som prvýkrát pocítila aké je to byť voľná. Nestarať sa o nič. Liezť po strechách hotelov a pozerať sa na oblohu. Prechádzať sa nočnými ulicami a skákať po náhodne nájdenom matraci (ktorý pravdepodobne niekto vyhodil z prostého dôvodu, neboli v ňom pružiny); ale my sme skákali aj tak.
Bolo to dokonalé.
....
Dnes je všetko inak. Náš život sa stal dennodennou rutinou. Ráno nesmelý úsmev, keď sa stretávame pri križovatke, cesta do školy pri ktorej sa obaja smejeme, debatujeme (tvárime sa, že je všetko v poriadku). Naše dlane sa schovávajú vo vreckách búnd, ďaleko od seba ... od dotyku. Pery sa nestretli už týždne.
Má to zmysel? Žiť v neúprimnom pseudovzťahu ?
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
rečnícka otázka?