Možno to je ten problém. Že je to vždy niečo iné a nevytrvám pri jednom. Ale keď mne všetko príde po čase ako nereálne, umelé a hlavne ako sebaklam. Čím ďalej, tým viac verím myšlienke že rozmýšľanie a šťastie proste nejdú dokopy. Keď som šťastná, tak nemyslím. Užívam si chvíľu a nič neriešim. Lenže takto neviem žiť stále. To sú len momenty.
Čomu mám veriť, čo mám robiť, čo mám chcieť... neviem.. Neviem čo je to správne, čo je to dobré. Vždycky som sa snažila vedome aj podvedome vyhovieť iným a týmto im spôsobiť radosť. A mne spôsobí radosť, keď spôsobím radosť. No zatiaľčo jednému spôsobím radosť, zatiaľ druhý trpí. Potom sa objaví moje sebecké ja a povie, že jeho vec či trpí, nikto ho nenúti. Potom zas mám v piči všetko a všetkých. Lebo vidím, že hocičo robím a nech sa snažím ako viem, furt je niekto nespokojný. Vtedy sa vykašlem na ľudí a nikam nejdem, rozhodnem sa rozvíjať seba samú, zmeniť svoj život a šťastie nehľadať v iných ale v sebe. Aj mi to ide.. zo začiatku.
Zrieknem sa radostí, ktoré mi dovtedy vypĺňali život, ako cíga (okej toho sa nezrieknem , chlast a tráva, lebo sú “zlé“. Začnem sa hýbať, jesť zdravšie, chodiť do školy viac, robiť si veci do školy, mimo nej, chodiť do prírody, výstavy, maľovať, čítať, atď. Cítim sa byť asi mesiac maximálne v pohode. Časom ale si poviem, že to nikam nevedie, chýba mi spoločnosť a som názoru, že moja snaha zas nikam nevedie. Možno by som mala byť trpezlivejšia. Tak zas začnú ťažké víkendy, ktoré ma zmätú ale naplnia energiou a radosťou, ktorá mi ale tiež príde fake a bezvýznamná. A takto sa to opakuje...
Vždy iný obal, ale tá istá kniha...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
thrwtchr
9. 8.augusta 2014 16:00
c'est la vie.
2
ale to je uplne v poriadku, pretoze to znamena, ze sa hladas, spoznavas, patras po svojom mieste v zivote. a raz... ho najdes
Napíš svoj komentár