Predošlý článok mal veľký ohlas, tak sa k nemu po dlhšej dobe opäť vracám.
2. septembra 1933 si pozorný košický výpravca všimol podozrivého kufru, ku ktorému sa nikto nehlásil. Keďže ho už dlhšiu dobu sledoval, rozhodol sa, že kufor uschová a počká, či sa k nemu niekto neprihlási. Samozrejme zvedavosť, ako to už býva bola silnejšia, a tak ho otvoril, pričom sa mu naskytol pohľad, ktorý sa v reálnom živote málokedy vyskytuje. V kufri sa nachádzali ostatky tela, konkrétne ženský trup bez dolných končatín a hlavy.
Samozrejme nález tela a ešte k tomu v kufri nebýva častý, tak na stanicu v priebehu niekoľkých minút sa zišla takmer celá suita kriminálnej polície a bezpečnostných zložiek v meste.
Už prvá ohliadka tela zanechala u vyšetrovatelov prvé známky rozpakov, na jednej strane telo obete bolo rozrezané odborným spôsobom vyžadujúcim si presné znalosti anatómie, na druhej strane však vrah zasadil obeti sedem bodných rán do hrude, pričom ani ráz netrafil srdce.
Samozrejme nález v kufri na Košickej stanici nebol vôbec prvým, ešte predtým v raných hodinách skúmala podobný kufor polícia v Bratislave. Tam pre zmenu poputovala hlava s dolnými končatinami.
Prvá vec, čo kriminalistov zaujimala bolo to, ako sa tieto dva kufre dostali na Slovensko. V predošlom článku som nepsrávne uviedol, že kufre boli odoslané z Wilsonovho a Masarykovho nádražia. Správna informácia je, že telo v oboch kufroch bolo odoslané, resp. mohlo byť odoslané z Wilsonovej železničnej stanice. Oba vlaky totižto dľa grafikonu odchádzali takmer v rovnakom čase. Pritom jeden vlak podľa cestovného poriadku odchádzal v smere na Bratislavu a druhý v smere na Košice.
Pravdaže kriminálka počítala aj s možnosťou, že kufre boli naložené v iných staniciach. Kriminálka v rámci rekonštrukcie pohybu vlakov sa zaoberala skúmaním, ktoré stanice boli pre oba vlaky spoločné. Tak vysvitlo, že oba vlaky šli takmer v rovnakom čase cez stanice Pardubice a Česká Třebová. Tam sa košický vlak odpojil a šiel v smere na Olomouc a Přerov, kým bratislavský zas smerom na Brno.
Tieto prvé dojmy však onedlho vylúčil prvý svedok. Sprievodca v košickom vlaku sa začal zaujimať ako prvý o kufor a tu vystupuje práve spomínaný svedok študent, ktorý cestoval z Prahy do Bohumína. Ten sprievodcovi vypovedal, že kufor dodal do vlaku muž ešte v Prahe.
Polícia medzitým vylúčila krkolomne prestupovanie z jedneho vlaku do druhého a sama potvrdila za pravdepodobné miesto odoslania kufrov práve Prahu. Bratislavská mordparta, ako aj košická sedria si mohli vydýchnuť - prípad sa na ich šťastie sťahoval do Prahy.
Pravdaže sa začalo zdĺhavé vyšetrovanie. Jedna časť vyšetorvatelov sa zaoberala čo najrýchlejšou identifikáciou tela a druhá zas hladala podobné prípady, ktorými by sa mohla dostať na stopu vrahovi.
Prvá správa prišla z Talianska, čo bola zaujimavá, ale v podstate nepodstatná stopa. Nepodstatná v tom, že len potvrdila kriminalistom inšpiráciu z talianského prípadu. Aj tam sa našli v rýchliku z Turina do Neapola dva kufre s torzom toho istého tela. Rozdieľ medzi týmto našim a talianskym prípadom bol ten, že vrah bol vypátraný a odsúdený na trest smrti
Podstatnejšou informáciou bol bratislavský prípad z predčasu /december 1932/. Týmto prípadom sa stala vražda upratovačky Anny Fibyovej, ktorej torzo tela bolo vyhodené z vlaku pri Bratislave a hlava zakopaná vo vinohradoch nad Bratislavou. /SNA. f. PR/.
Navyše, ako podotýka český novinár Viktorin Šulc - obe obete sa s veľkou pravdepodobnosťou poznali. Ten istý autor informoval aj o ďalších vraždách žien na území Prahy, ktoré zostali neobjasnené,a ktoré poukazovali na intelekt páchateľa.
Samozrejme políciu nemožno považovať za neschopnú, pretože vrah vo všetkých prípadoch /ešte sa k ním vrátime/ použil skutočne bravúrne maskovanie stôp. Vrah v niektorých prípadoch si počínal veľmi opatrne /prípad pražských vrážd/, ktoré sa stali priam dôležitými pri ďalšom vyšetrovaní.
Viktorin Šulc vo svojom článku /dáma v kufrech/ zaznamenal tieto prípady, preto ich stručne zhrniem
4. február 1926 - na prírodnom vojenskom cvičisku v Prahe X bolo nájdené telo zavraždenej Anny Kočovej. Obeť bola udusená. Tým, že jej vrah vyzliekol nohavice a spodné prádlo svedčilo, že mohlo isť o sexuálny podtext zločinu /vražda z vilnosti/. POhlavný akt sa však neuskutočnil.
1. február 1927 - na smetisku sa našlo mŕtve telo kuchárky Ruženy Petrovej v tom čase bez trvalého bydliska a bez zamestnania. Keďže sa telo našlo v blízkosti ubytovne, policajti boli presvedčení, že práve tam nebohá bola ubytovaná. Obeť bola uškrtená kravatou, ktorú mala na sebe a podobne ako v prvom prípade bola vyzlečená z nohavíc a nohavičiek, pričom opäť nedošlo k pohlavnému aktu.
30. júl 1929 - našiel turista v lesoch nad Prahou telo nebohej prostitutky Jany Janotovej, ktorá bola nezvesná od polovice júla. Rozdiel v tomto prípade oproti predošlým bol v taktickej premyslenosti. Upravené nositká poukazovali na to, že vrah zrejme telo preniesol, takže miesto nálezu nebolo miestom vraždy. Inak všetko rovnaké. Obeť bola uškrtená a vyzlečená v dolných partiach tela. Opäť nebola znásilnená.
Posledný prípad z roku 1932 sa značne priblížil k vražde Otílie Vranskej. Vrah vyhodil telo z vlaku /nadväznosť na prípad Vranská/, ale zároveň zakopal hlavu na tichom mieste /nadväznosť na prípady vrážd pražských žien - prostitutok/.
ZÁVER
Záverom treba konštatovať jedno. Polícia správne si myslela, že vrahom všetkých obetí môže byť jeden človk. Kým vo vraždách prostitutok vrah preukázal veľkú schopnosť zmiasť stopy a zároveň aj veľkú opatrnosť, tak v prípadoch posledných značne riskoval. Rozdieľ je zaujimavý aj v iných veciach. V prvých prípadoch páchateľ mal prestávku okolo roku, posledné prípady na seba nadväzovali zvlášť časovo a neuplynul od nich ani rok. Kým vražda Fíbyovej bola spáchaná v dcemebri 1932, tak Vranskej začiatkom septembra 1933.
Zaujiamvé boli aj kroky, ktoré vrah podnikol po posledných dvoch vraždách. Kým prvé tri vraždy spáchal, aj telá nechal na odlahlom mieste, posledné dve vraždy konal úplny opak. Fíbyovej telesné ostatky vyhodil z vlaku /čo bolo riskantné z dôvodu odfhalenia/ a hlavu zakopal, čím sa vrátil k predošlým spôsobom odlahlého miesta zbavenia sa tela. Zároveň po prvýkrát telo rozrezal
V prípade Vranskej akoby prešiel k spôsobu zbavenia sa tela na verejnosti. Aj tu to to podliehalo značnému riziku. Pri prenese kufrov si môhol ktokoľvek všimnúť /aj všimli si/ muža nesúceho dva kufre. Podobne to bolo aj pri nakladaní kufrov do vlaku. V košickom rýchliku sa dokonca našiel aj priamy svedok - spomínaný študent, ktorý presne videl nakladanie kufra do vlaku. To prináša značné pochyby o téze jedneho vraha. Avšak tu treba zdôrazniť to, že pražská kriminálka nebola vôbec neschopná. Veď v jej radoch pracovali schopní kriminalisti a až tolko šikovných páchatelov sa nemohlo na území kraja vyskytovať.
Takto druhá skupina kriminalistov našla vcelku zaujimavé odkazy na iné nevyriešené prípady, čo značne ulahčilo neskoršiu prácu z hladiska porovnávania zločinov, avšak teraz treba pozornosť zamerať na prvú skupinu pokúšajúcu sa identifikovať a zmapovať pohyb zatiaľ nznámej obete z kufrov, ale to už nabudúce /ak bude samozrejem záujem zo strany čitatelov/...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
ivlu
19. 1.januára 2014 00:42
Televízny dokument STV
Napíš svoj komentár