Národné zhromaždenie ako najvyšší orgán štátnej moci malo významné postavenie v štruktúre štátneho aparátu a v politickom systéme prvej ČSR. Ústavná listina ho zakotvovala ako dvojkomorový orgán, ktorý sa skladal z dvoch formálne rovnocenných komôr – z Poslaneckej snemovne /300 členov/ a zo Senátu /150 členov/
Voľby
Pri voľbách boli medzi voľbami do Poslaneckej snemovne a do Senátu značné rozdiely v práve voliť. Kým pri voľbách do Poslaneckej snemovne mohli voliť všetci občania dovršujúci v deň volieb 21 rokov, tak do Senátu museli voliči dovŕšiť až 26 rokov.
Obidve komory Národného zhromaždenia sa volili podľa všeobecného, rovného, priameho a tajného hlasovacieho práva a podľa zásady pomerného zastúpenia.
Ďalším rozdielom medzi obidvoma komorami bola dĺžka volebného obdobia. Kým Poslanecká snemovňa mala volebné obdobie 6 rokov, tak Senát 8 rokov. Zaujímavosťou je však, že tento systém volebného obdobia sa v Senáte nikdy neuskutočnil. Prezident Masaryk a i predsedníctvo oboch komôr si uvedomovali veľké zmätky v otázke volieb, preto prezident po 6 rokoch rozpustil nielen Poslaneckú snemovňu, ale i Senát.
Víťazom volieb sa stala strana s najvyšším počtom hlasov. Právo do snemovní mali strany dosiahnúce cca. nad 3% hlasov. Zvýhodňované boli strany Národnostných menšín.
Víťazom volieb boli roku 1920 Sociálni demokrati, 1925 – Republikánska agrárna strana, podobne ako aj roku 1929. Roku 1935 síce tiež zvíťazili Agrárnici /1 176 593 hlasov – 45 mandátov/, veľký vplyv získava Sudetonemecká strana /1 249 530 hlasov – 44 mandátov/.
Strany v Národnom zhromaždení
Politické strany môžeme rozdeliť do niekoľkých skupín
1. Celoštátne strany – strany majúce celoštátnu pôsobnosť. Sem patrila najsilnejšia strana – Republikánska strana /Agrárnici/. Tá zastupovala záujmy roľníkov a najmä stredných vrstiev. Ďalšími stranami boli Národnodemokratická strana vychádzajúca z konzervatívnych tradícii, avšak nepatrila medzi kresťanské strany. Veľmi silná bola aj Šrámkova Ľudová strana. Bola podobne ako Hlinková ľudová strana Kresťansko-konzervatívna, avšak zameraním bola centristickou stranou.
2. Sociálne strany - u týchto strán bol dôležitý stupeň radikálnosti. Najsilnejšou bola Sociálno-demokratická strana robotnícka, zastupujúca prevažnú časť robotníkov a roľníkov. Druhou najsilnejšou stranou bola Komunistická strana Československa. Počas vnútorných konfliktov zaznamenala určitý úpadok hlasov, avšak nikdy nebola ohrozená v pásme nezvoliteľnosti, ako napríklad taká Národnosocialistická strana. .
Národnosocialistická strana nebola stranou úplne ľavicovou, skôr by sa dala nazvať centristickou stranou. Jej najvýznamnejšou predstaviteľkou bola Františka Zeminová
3. Národné strany – sem patrili dve slovenské strany Hlinková slovenská ľudová strana
a Slovenská národná strana. HSĽS bola zameraná najmä na katolícke obyvateľstvo a patrila medzi najsilnejšie strany na Slovensku. Jej najhlavnejším bodom programu bola autonómia Slovenska. SNS sa zameriavala najmä na evanjelikov, základným bodom programu bolo spoločné spolunažívanie Čechov a Slovákov v rovnoprávnom štáte.
4. Menšinové strany – strany zastupujúce menšiny. Medzi najsilnejšie patrili nemecké
strany, avšak veľký význam mali aj maďarské strany. Rusínske a poľské strany nemali početné zastúpenie a v Národnom zhromaždení sa museli opierať o podporu silnejších strán.
Kto bol kto v Národnom zhromaždení
V Národnom zhromaždení pracovalo viacero ľudí. Časť z nich bola volená a časť boli nevolení zamestnanci. Tu si všetky tieto funkcie vymenujeme.
1. Predseda Poslaneckej snemovne a Senátu – najvyššie postavený politik v Národnom zhromaždení. Člen určitej politickej strany zvolený na 1. schôdzi väčšinou hlasov. Na rozdiel od prezidenta to nemusela byť nadpolovičná väčšina. Zodpovedal za chod Poslaneckej snemovne a Senátu. Mal právo zvolávať schôdze, určovať ich priebeh a predsedať schôdzi. Musel byť oboznámený s výsledkami druhej časti snemovni. Počas súbežného zasadania Poslaneckej snemovne a Senátu sa oboznamoval osobne, alebo vyslaným podpredsedom o výsledkoch rokovania druhej komory parlamentu. Často sa počas zasadania stávalo, že predseda snemovne bol prítomný na zasadaní Senátu a predseda Senátu zase naopak na zasadaní snemovne.
Zoznam predsedov Poslaneckej snemovni a Senátu
Snemovňa Senát
František Tomášek 1920-1925 Cyril Horáček 1920
Jan Malypetr 1925-1929 Karel Prášek 1920-1924
Jan Malypetr 1929-1932 Václav Donát 1924-1925
František Staněk 1932-1935 Václav Donát 1925-1926
Bohumír Bradáč 1935 Václav Klofáč 1926
Jan Malypetr 1935-1938 Móric Hruban 1926-1929
František Soukup 1929-1935
František Soukup 1935-1938
2. Podpredsedovia Poslaneckej snemovne a Senátu – zastupovali predsedu počas zasadaní. V jeho neprítomnosti predsedali schôdzam. Spočiatku boli 4. podpredsedovia, od roku 1926 ich bolo až 6.
3. Zapisovatelia – na každej schôdzi boli predsedom vymenovaní dvaja zapisovatelia zo šestice dvojíc zvolených na ustanovujúcom zasadaní. Ich úlohou bolo stručne zaznamenať priebeh rokovania. Zároveň aj kontrolovali správnosť a pravdivosť Stenografického záznamu napísaného špeciálne určeným stenografom. Vždy to bol zástupca koalície a opozície.
4. Členovia vlády – mali právo zúčastňovať sa na zasadaní Poslaneckej snemovne i Senátu. Počas rozpravy mali právo vystúpiť, pričom nemuseli rešpektovať ani rečnícku listinu. Predseda vlády mal automatický prednosť pred ostatnými ministrami a poslancami. Členom vlády zostal aj poslanecký alebo senátorský mandát.
5. Poslanci - mali povinnosť zúčastňovať sa každého zasadania snemovni. Počas neprítomnosti museli podať náležité ospravedlnenie pred alebo po schôdzi. O každom volne poslanca z dôvodu dovolenky predseda/podpredseda nechal hlasovať. Ak poslanci odmietli návrh na dovolenku, dotyčný poslanec sa musel podriadiť vôli väčšiny. Hlasovanie stratilo platnosť v prípade choroby, vtedy sa rozhodovalo podľa závažnosti choroby. Poslanec mal právo interpelovať členov vlády, vystupovať v rozprave. Ak sa dopustil trestného činu na základe rozhodnutia Imunitného výboru mohol byť vydaný na trestné stíhanie. Návrh Imunitného výboru však museli najprv schváliť poslanci hlasovaním. Ak bol návrh zamietnutý odporúčanie výboru stratilo platnosť. Poslanec mohol byť za neprístojné správanie vylúčený na 5, prípadne 10 schôdzi, záviselo od veľkosti priestupku. Pri vylúčení na 10 schôdzi poslanec strácal nárok na plat v najbližšom mesiaci. Najviac takto vylúčených mal klub Komunistickej strany. Vymenovanie každého poslanca musel najprv schváliť volebný súd. Keď volebný súd zamietol voľbu, tak poslanec napriek voľbe stratil mandát. Takéto prípady však boli zriedkavé /Roku 1925 komunistický poslanec Herman Tausik a roku 1929 komunistický poslanec Jan Harus./.
Iné
Poslanecké a Senátne kluby – strany, ktoré sa podľa výsledku volieb dostali do Poslaneckej snemovne a Senátu museli vytvoriť poslanecký klub. Na čele klubu stál predseda a dvaja podpredsedovia. Predseda zvolával zasadania klubu, na ktorom sa vyhodnocovala činnosť klubu a určovali ďalšie postupy. Ďalším členom predsedníctva poslaneckého klubu bol konateľ klubu, prípadne pokladník. Konateľ klubu plnil funkciu dnešného tajomníka klubu – zodpovedal za poštu a sekretariát klubu. V prípade
odstúpenia, úmrtia, alebo odobratia mandátu poslanca, dotyčná politická strana mala právo menovať ďalšieho člena strany. Ten sa vstupom do snemovne automatický stal členom klubu. V prípade, ak politická strana nemala náhradníka, mandát zostal neobsadený. Iný klub nemal právo zabrať mandát dotyčnej strany.
V prvom a druhom volebnom období mal poslanec právo opustiť klub a vstúpiť do iného prípadne byť nezávislým poslancom. Po roku 1929 táto možnosť zaniká prijatím tzv. Imperatívneho mandátu. Člen klubu po odchode z danej strany alebo klubu musel vrátiť aj poslanecký mandát.
Hospitanti – strany majúce málo poslancov na vytvorenie klubu, mohli využívať titul hospitanta. Hospitanti boli členovia klubu zvyčajne inej politickej príslušnosti, ktorí sa podieľali na zasadaní poslaneckého klubu. Zvyčajne to boli ideologický blízke kluby. Takto sa hospitantom poslaneckého klubu HSĽS stal roku 1929 Radola Gajda, člen strany Ligistov.
Výbory – predkladali návrhy zákonov. Schádzali sa zvyčajne pri príležitosti predloženia návrhu zákona vládou. Pred zvolením predsedu výboru zasadanie viedol najstarší člen. Každá politická strana mala právo vymenovať do výborov svojho zástupcu.
Výbory boli – branný /24 členov/, dopravný /24 členov/, imunitný /16 členov/, kultúrny /24 členov/, iniciatívny /32 členov/, právny /24 členov/, rozpočtový /32 členov/, socializačný /24 členov/, sociálno-politický /24 členov/, stály /24 členov/, k preskúmaniu správy stáleho výboru /24 členov/, štátno-zriadenecký /24 členov/, ústavný /24 členov/, vyšetrovací /24 členov/, zahraničný /24 členov/, zásobovací /24 členov/, zdravotnícky /24 členov/, poľnohospodársky /24 členov/, pre záležitosti priemyslu a živností /32 členov/.
Neskôr vznikol ústavno-právny výbor zlúčením ústavného a právneho výboru.
Rozprava - ku každému prerokovanému bodu sa mohla viesť diskusia. Dĺžka trvania diskusie nebola ustálená. Pri prerokovaní vládneho prehlásenia trvala 60 minút, pri správach výborov len 10 minút. Pri interpelácii a vládnom prehlásení sa mohla doba diskusného príspevku ešte rozšíriť na 110 minút, pričom na to museli dať súhlas predsedovia ostatných klubov a predseda snemovne. Takáto žiadosť bola predložená len raz poslancom dr. Šmeralom /KSČ/ v januári roku 1921, hoci predsedovia klubov dali na to súhlas, predseda Tomášek s tým nesúhlasil. Rozpravu predseda viedol spôsobom, že ako prvý hovoril rečník contra až potom rečník za. Ak opoziční poslanci neboli zapísaní v rečníckej listine vystupovali poslanci jedného smeru.
V rozprave mohol každý poslanec používať svoj vlastný jazyk. Takto sa spočiatku používali štyri rokovacie jazyky /čeština, slovenčina, maďarčina, nemčina/, neskôr šesť /pribudol rusínsky jazyk a Poľština/. Pri použití výrazov nehodiacich sa do snemovne, predsedajúci mal povinnosť volať rečníka k poriadku /pokarhanie/, ak sa urážky opakovali, predsedajúci dal návrh príslušné slova a vety zo stenozáznamu vyškrtnúť /tzv. Snemovná cenzúra/. .
Úvaha
Komentuj
3 komenty k blogu
1
bluepanter
11. 7.júla 2009 22:02
strašne dlhé, dnes som prečítal 50%
2
hm len tak odveci, ako tento blog splna podmienky uvahy? Okopiroval si sem informacie z nejakej stranky alebo opisal z ucebnice, aky to ma presne zmysel?
3
@lordjogi - nie toto nie je okopírované, ani prepísané zo žiadnej knihy. Toto je riadny výskum podložený dokumentmi priamo z Národného zhromaždenia v Prahe. A je to len celkový výťah z mojej práce.
Prepáč, ale skúšajúci docent a prísediaci doktorand, jeden z nich by určie došiel na to, že to je stiahnuté. Keď si ako historik nechcem zničiť reputáciu, musím sa spoliehať na vlastný výskum.
Ak by to bolo stiahnuté, alebo prebraté, vždy tam dávam citáciu...
Prepáč, ale skúšajúci docent a prísediaci doktorand, jeden z nich by určie došiel na to, že to je stiahnuté. Keď si ako historik nechcem zničiť reputáciu, musím sa spoliehať na vlastný výskum.
Ak by to bolo stiahnuté, alebo prebraté, vždy tam dávam citáciu...
Napíš svoj komentár