----------------------------------------------------------------------------
Niekomu sa môže zdať, že nasledujúci príbeh je len vymyslený, ale je naozaj skutočný, a to môžem potvrdiť ako očitý svedok.
Všetko sa začalo v júni, keď sa chýlil koniec školského roka. Každý študent si v tomto období začína plánovať prázdniny. Ja s mojimi dvomi kamarátmi Dušanom a Tomášom sme si vybavili v istej agentúre brigádu v zahraničí. Keďže sme úspešne ukončili strednú školu, boli sme radi, že sa nám naskytla príležitosť pracovať v Londýne a zistiť na akej úrovni je naša angličtina.
Dušan bol chalan typu pohoďáka, ktorý si z ničoho a nikoho nerobil ťažkú hlavu. Všetko bral z nadhľadom a humorom, ba dokonca všetko zľahčoval, čo človeku občas liezlo na nervy, keď sa jednalo o naozaj vážne veci. Od útleho detstva hrával na klavíri a neskôr dokonca aj v divadle ako herec, avšak nie z vlastnej vôle, ale preto, lebo si to tak želal jeho otec. Vlastne všetko, čo Dušan robil, robil kvôli jeho otcovi. Ten vysníval pre svojho syna kariéru herca a skvelého klaviristu. Ako som už spomenula, Dušan si z ničoho nerobil vrásky na čele, a tak to bolo aj v tomto prípade. Bezhlavo a slepo poslúchal otca a plnil jeho želania. V tomto ho niekedy aj tak trochu obdivujem. Ja nedovolím mojim rodičom rozhodovať ani o tom, či prídem v piatok domov o jedenástej alebo o jednej ráno a nieže ešte o tom, ako bude vyzerať moja budúcnosť.
Pravým opakom Dušana bol Tomáš. Označenie „večný rebel a lenivec“ je pre neho to najvhodnejšie. S dospelými a hlavne s jeho rodičmi nevedel nájsť spoločnú reč a povedala by som, že ani nechcel. Vždy provokoval a porušoval pravidlá, kde sa len dalo. Nikto by to na neho nepovedal, ale bol hrozný trémista. Hoci navonok to nebolo vidieť, stres u neho vyvolávala akákoľvek bežná situácia. Podľa môjho názoru to bol slaboch, ktorý si potreboval kompenzovať svoj stres a strach zo všetkého tým, že zo seba bude robiť veľkého frajera, aby ľudia neodhalili jeho slabé stránky. Vráťme sa ale späť k nášmu príbehu.
Vyrazili sme prvý júlový deň už o štvrtej hodine ráno, aby sme stihli lietadlo z Bratislavy. Dušan vybavil na cestu do hlavného mesta odvoz autom. Za jazdy medzi nami vládla dobrá nálada, no len do chvíle, kým sa vozidlo nezačalo neplynulo a trhavo pohybovať. Dušan s Tomášom sa išli pozrieť pod kapotu, avšak pohľadom na motor toho veľa nevyriešili. Neostávalo nám nič iné, len stopovať. Po niekoľkých hodinách márnych pokusov o zastavenie okoloidúcich áut, nám predsa len niekto podal pomocnú ruku. Kamión s názvom „Spedition“ zastavil na kraji vozovky neďaleko miesta, kde sme postávali.
Nastúpili sme do kabíny, kde sedel šofér. Keďže sme cestovali na dlhšiu dobu naša veľká batožina zabraňovala pohodlnému sedeniu. Aj napriek nepohodlnej polohe som rýchlo zaspala a zobudila som sa už len na výkrik „konečnááá vystupovať“, vo chvíli, keď sme sa ocitli na letisku, pretože náš záchranca mal naplánovanú cestu do Prahy.
Skoro nás trafil šľak, pretože až teraz sme si uvedomili, že sme zmeškali let. Lietadlo už bolo dávno preč, a preto nám bolo cťou ubytovať sa po strastiplnej a únavnej ceste vo štvorhviezdičkovom bratislavskom hoteli. Ďalší let do Londýna sa mal uskutočniť o dva dni.
Na hoteli som si konečne oddýchla. Celý čas vypĺňala relaxácia, kúpanie sa v bazéne a potenie sa v saune. Takéto činnosti vykonávali podobne ako ja aj Dušan s Tomášom. Pravdu povediac bolo tom veľmi príjemne, až sa mi nechcelo ísť do Londýna.
Konečne nastal deň „D“, deň, kedy sme mali opustiť naše rodné Slovensko. Na letisku bol hrozný chaos. Hlásateľku, ktorá oznamovala prílety a odlety sme vôbec nerozumeli, ale nakoniec sme sa dozvedeli, čo sme potrebovali, teda aspoň sme si to mysleli.
V lietadle bolo pomerne rušno. Všetci sa usádzali a letušky s ostatným personálom oboznamovali cestujúcich s bezpečnostnými opatreniami. Na dolnom okraji našich leteniek stálo hrubými písmenami „Touristic class“, preto sme zaujali miesta v turistickej triede. Zatiaľ čo ja som bola nervózna, Tomáš s Dušanom popíjali džús a vtipkovali na účet vysokých, štíhlych a blonďavých letušiek. Ani sme sa nenazdali a lietadlo bolo niekoľko stôp nad zemou. Počas letu som mala zvláštny pocit, že niečo nie je v poriadku. Hoci sa ma snažil Dušan upokojiť, nepríjemný pocit ma neopúšťal, ba dokonca sa ešte aj zhoršil, keď som si vypočula príhovor pilota – „Dobrý deň. Vítam všetkých cestujúcich na palube. Musím vás oboznámiť s malou zmenou. Lietadlo malo pôvodne pristáť v Baghdade, ale kvôli istým okolnostiam lietadlo pristane v Mausile. Ospravedlňujeme sa za vzniknuté zmeny a želám vám príjemný let.“
V tom okamihu úsmev zamrzol na tvári aj mojim kamarátom. Tomáš po vyhlásení tejto správy ihneď namieril k letuške, aby sa uistil, či sú dané informácie od pilota pravdivé. Letuška len prikyvovala a už vtedy som vedela, že červených, dvojposchodových autobusov či Stonehengu sa tak skoro nedočkám.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
10. 1.januára 2019 16:53
Dopíš to!
Napíš svoj komentár