Prechádzala sa okolo starého kostola, ktorý už ledva stál. V ruke si držala svoju vyšívanú vreckovku, na ktorej boli kvety rôznych farieb. Pozerala sa smerom ku kostolu a spomínala na časy keď bola mladá a kostol bol prekrásny. Áno, v tej dobe zažíval svoju najväčšiu slávu. Bol prekrásny, ale teraz... teraz je už len kôpkou rozpadávajúcej sa budovy. Zosmutnela, keď si to uvedomila. Ale neplakala. Neplakala ani vtedy, keď si uvedomila, že všetko časom zostarne a omnoho neskôr zmizne Neplakala ani vtedy, keď si uvedomila, že jej najlepšiu kamarátku pochovávali neďaleko tohto kostola. Jej pohreb bol nádherný. Želala by si mať taký istý pohreb, ale vedela, že taký mať nikdy nebude. Spomínala si na časy keď boli deťmi a mávali s ich duchovným otcom práve v tomto kostole rozhovory o živote, dobre a zle a rôznych iných veciach. Vtedy bol ešte veľká autorita. Rozhliadla sa po okolí. Upieralo sa na ňu niekoľko pohľadov. Okolitý ľudia ju poznali. Prechádzala sa tu každý deň. Ani raz sa nestalo, žeby tam nebola. Dokonca tam bola aj keď pršalo alebo snežilo. Bola tam stále. Miestni si už nedokázali predstaviť okolie kostola bez nej. Nikomu sa nikdy neprihovorila. Nechcela. Vedela, že by to nedokázala. Vedela, že by sa nedokázala nikomu pozrieť do očí. Možno... Možno len jemu. Ale jeho už nikdy neuvidí. Bola to krutá realita. Ale aj tak sa nedokázala prinútiť aby na neho zabudla. Spomínala si na krásne chvíle čo spolu prežili. Spomínala si na časy, kedy plánovali spoločnú budúcnosť. Pozrela sa na svoju pravú ruku. Uvidela na nej nádherný prstienok z medi. S meďou vedel vynikajúco pracovať. Vyrobil jej mnohé nádherné ozdoby. A ona mu za odmenu vyšila vreckovku. Usmiala sa. Chytila vreckovku pevnejšie. Podobnú ako je táto. Stále na sebe cítila, tak trochu zvedavé pohľady. Nikto k nej neprišiel, neprihovoril sa, neopýtal sa ako sa má, čo má nové, ako sa darí rodine ani nič podobné. Bola na to zvyknutá. Chvíľu sa bezcieľne pozerala na hodiny. Len tak stála a pozerala sa ako sa veľká ručička posúva minútu po minúte. Zdalo sa jej to ako roky. Snažila sa nespomínať si naňho. Ale nešlo to. Po líci sa jej skotúľala jedna slza. Zachytila si ju do vreckovky. Pozeral sa na vreckovku. Aj na nej už bolo vidieť jej roky, aj keď bola veľmi dobre uchovávaná. Pustila ju na zem. Rozhodla sa, že ju už viac potrebovať nebude. Pomalým krokom prešla na koniec ulice. Pozorovala deti ako sa, ignorujúc ju, hrajú s autíčkami. Ešte raz sa pozrela na hodiny. Strhlo ju. Bolo poludnie. Z ničoho nič si spomenula sa tú nešťastnú príhodu. Spomenula si, ako sedí pri svojom milom, ktorý je v kaluži krvi. Takéto veci sa po vojne stávali. Už si na to takto spomenula niekoľko krát, ale stále sa s tým nedokázala zmieriť. Počula ako tesne pred smrťou jej milý do tmy kričí o pomoc. Ale o tom čase navôkol nikto nebol. Všetci boli v strede dediny pri oslave 100. výročia. Bola hostina, veľa hudby a samozrejme vína. Jej milý sa vybral na prechádzku. Rozlúčil sa s ňou pusou na čelo a odišiel. Hnevala sa. Vybrala sa za ním. Stretol sa s jej najlepšou kamarátkou. Pozdravili sa. Rozbehla sa smerom k nim Začala kričať. Tušila že spolu niečo majú. Snažil sa ju ukľudniť. Ale aj on sa hneval, pretože ho prenasledovala. Pohádali sa. Nehádali sa často, preto ju to veľmi zranilo. Začala plakať. On sa po chvíli uvažovania chcel začať ospravedlňovať, ale ona ušla. Bola rozzúrená. Nechápala ako jej to jej najlepšia priateľka mohla urobiť. V tom k nej prišla do izby. Sadla si k nej a dala jej ruku na plecia. Ona ju však odstrčila. A začala na ňu kričať. Potom sa začali hádať. Chytila kuchynský nôž a zaútočila na ňu. Nechcela to. Začala utekať, ale vo dverách narazila naňho. Ohnala sa na neho nožom a zasiahla ho. Padol na zem. Začal kričať. Ale už nie dlho. Netrápilo ju svedomie, aspoň mali to čo si zaslúžili keďže ju podvádzal. Usmiala sa. Potom si spomenula ako tiež na poludnie stála pod šibenicou a čakala na koniec. Usmievala sa. Teraz to všetko ľutovala. Nedokázala sa na to pozerať celé tie stáročia. Bola minúta po poludní. Videla ako ku nej niekto beží a kričí na ňu niečo jazyku, ktorému nerozumela. Mihla sa vo vzduchu. Na mieste kde bola zostali len užasnuté pohľady okolitých.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
bude aj pokracovanie??