–Čo s ním?– opýtal som sa
-Vezmi ho...-
–Ale kde je?– Ticho.
–Počuješ?– Stále ticho.
-Vezmi ten meč...-
–Aký meč?!–
„Odpovedz!“ prebudil som sa uprostred noci na svoj vlastný výkrik. Z izby vedľa som začul plač. Bola to moja malá sestra. Medzi mnou a mojou sestrou je 15 ročný rozdiel. Počul som ako komorná utišuje dieťa. Moja mama je príliš fajnová na to aby sa starala o vlastné dieťa. Uvažoval som nad tým Hlasom, čo ma neustále otravuje počas snov a dokonca aj niekedy mimo nich. Uvedomil som si, že ten Hlas mi je nejaký známy. Možno ten pocit naschvál vytvára, aby som mu veril.
–Ale ja nie som jeden z tých dôverčivých idiotov. Nie.–
Postavil som sa. Plač vedľa utíchol. Ale ja som vedel, že spať nepôjdem. Mal som v sebe príliš veľa otázok, tak ako vždy keď sa v noci zobudím kvôli... Hlasu . Podišiel som ku oknu. Bola síce neskorá večerná hodina, ale ľudia už (alebo ešte) boli hore. Videl som niekoľko malých svetielok snažiť sa vyžiariť aspoň trocha svetla cez okná malých domčekov. Usmial som sa. Tento pohľad vo mne vždy vyvolal trochu ľútosti nad tými ľuďmi, ale súčasne som sa kochal efektom, ktorý to vytváralo. Rozhodol som sa zájsť si na prechádzku. Obliekol som sa a zišiel som dolu. Na bráne sa rozvaľoval náš kocúr. Keď som k nemu prišiel a pozdravil som sa mu, nervózne zašvihal chvostom. Začal som sa smiať. Vďaka tomu som si od neho vyslúžil nevraživý pohľad. Mal som ho rád, aj keď on mňa nie. Vždy s ním bola zábava. Prešiel som okolo hradieb.
-Ten meč!- Hlas naliehal.
–Aký meč?– Opäť som sa spýtal.
-Meč.- Hlas povedal.
–Už som o tom Meči počul... Áno! Ale kde?– v tom momente som si nevedel spomenúť. Stále som nad tým uvažoval a išiel som „za nosom“ pár krát som musel zmeniť trasu, aby som neskončil s hrčou na hlave, ale išiel som v podstate stále rovno. Prerušil som svoju sériu úvah o Meči a Hlase a zdvihol som hlavu na oblohu. Zastavil som sa. Bola prekrásna. Uvidel som padajúcu hviezdu.
–Asi by som mal pomyslieť na nejaké prianie. Moje jediné prianie je aby som sa konečne zbavil Hlasu.– V tom momente som to oľutoval. Hlasu sa moje prianie vôbec nepáčilo.
-Tak ty sa ma chceš zbaviť?- Povedal vyčítavým hlasom. Aj by som sa nad tým bol pousmial, kebyže Hlas nepokračuje.
-Keby si len vedel ako sa ti JA snažím pomôcť! Ale ty si iba hlúpy fagan toho trkvasa!-
Vedel som, že ten „trkvas“ má byť môj otec. Chcel som sa ho zastať, ale mlčal som.
-Keďže sa ma tak veľmi chceš zbaviť, budíš!- Ani sám som nevedel prečo, ale táto jeho reakcia vo mne vyvolala obavy.
-Ukážem ti to, o čom sa tvoja rodina bojí rozprávať!- slovo rodina ironicky zdôraznil. Mal pravdu. Hlas mi bol väčšia rodina, ako všetci naokolo mňa. Mal som z neho obavy. To nie je presné. Bál som sa. Desil som sa toho čo mi chcel Hlas ukázať. Podvedome som sa začal ospravedlňovať a vyhovárať.
-Na to je neskoro.- sucho a s náznakom smiechu povedal Hlas.
-Ukážem ti ako v skutočnosti zomrel tvoj otec.- Trhlo ma.
–Otec...– Otec bol vojnový vojvodca a hrdina. Jeho nepriatelia o ňom rozširovali zákerné chýry. Začal som byť zúrivý. Hlas sa na mojej zúrivosti a zakrývanej bezmocnosti a strachu iba smial.
-Tak teda, je čas poznať pravdu!- Skríkol a ja súčasne s ním... A potom... všetko ovíjajúca tma.
Videl som bojisko. Stáli tam dvaja muži. Alebo skôr jeden muž a jedna kreatúra, lebo to čo stálo oproti nemu robilo také krutosti, že sa to ani nedalo nazvať človekom. Okolo nich sa bojovalo. Ten muž bol môj otec. A ten druhý bol Pán Temnoty, ako sa nazýval. Mal mohutné brnenie a prilbu, ktorá mu zakrývala skoro celú tvár, okrem očí, ale ani tie sa nedali presne určiť. Nikto nepoznal jeho pravé meno. Ani nikto nevedel ako vyzerá. Všetci, ktorí uvideli jeho tvár zomreli. Stáli tam a rozprávali sa.
Zrazu Hlas povedal: -Tak čo, chceš počuť o čom sa rozprávajú?- Bál som sa povedať áno, ale nechcel som zbabelo povedať nie a ukázať tak svoju nedôveru voči otcovi.
Z ničoho nič, som sa ocitol vedľa nich.
„... máš šancu si to rozmyslieť.“- Zľakol som sa. –Hlas... Hlas je Pán Temnoty?–
„Na to zabudni!“ povedal môj otec. Nevedel som o čom hovoria, ale bol som na neho pyšný.
„Ten meč. Môže byť náš! Môžeme spolu vládnuť!“ povedal Hlas alebo Pán Temnoty, či čo vlastne je.
„Ten meč nepatrí nikomu. Nedokáže ho poškodiť žiadny kov, preto nedovolím aby patril tebe!“
–Meč... Ten o ktorom mi hovoril Hlas.– Niečo vo mne sa začalo búriť, chcelo odísť. Vedelo, že ďalší dialóg nie je pre mňa. Ale ja som chcel ostať. Moja zvedavosť ovládla zvyšok tela.
„Ty ani nevieš čoho je ten meč schopný!“ povedal klamlivo, pretože on sám nevedel čoho presne je ten Meč schopný. Chcel dostať môjho otca do pasce, aby mu o tom meči povedal úplne všetko. Neviem ako to vedel, ale vedel, že môj otec nenávidí, keď mu ľudia hovoria, že niečo nevie. Preto sa ľahko nechal chytiť do pasce.
„Samozrejme že viem! Najmocnejší z najmocnejších, dokáže nie len zlomiť akýkoľvek kov, ale aj jedným úderom zničiť celú armádu. Je to posledné čo nám zanechali elfovia, keď odišli do Vonkajšieho sveta.“
–Vonkajší svet.... Tak sa nazývala pevnina za oceánom. Naše lode sa tam nikdy nedostali. Možno ani tie elfské. Možno len blúdia po mori a snažia sa nájsť cestu aspoň k nejakej pevnine. A možno už dávno pomreli od hladu.– Z mojich úvah ma vyrušil pokračujúci rozhovor dvoch proti sebe stojacich mužov.
„Presne.“ Hlas povedal užasnuto. Bolo jasné, že sa nevie dočkať, kedy siahne na Meč.
„A teraz! Je čas všetko ukončiť!“ povedal otec a zdvihol svoj meč na útok. Avšak nezaútočil.
„Chceš zaútočiť na vlastného brata?“ . –Brata?– Bol som šokovaný. Rovnako zareagoval aj otec: „Brata?... Ai... Aiden...?“ Povedal roztraseným hlasom. Hlas si dal dolu masku. Otec bol v šoku. Ale s mojím šokom sa to nedalo porovnať.
„Žijem.“ Povedal otcovi, ale mal som pocit, že je to smerované mne. Usmial sa.
„Dávno sme sa nevideli, však? Drahý braček.“ Odmlčal sa.
„No, aby si bol v obraze, zatiaľ čo si mi ty preberal trón...,“
Otec zbledol. „Ja som sa poctivo študoval mágiu. Až po útoku armády nepriateľa, som si uvedomil, že obyčajná mágia je k ničomu. Asi chápeš, že to znamená, že som sa začal zaoberať zakázanými pergamenmi.“
Namieril špičku svojho meča na otca, ktorý bol ešte stále v šoku.
„A teraz... Zomrieš, drahý braček!“ Povedal to tak ticho, že som ledva zachytával jeho slová.
„Nie!“ prosebne zvolal otec. Bol som v šoku. Otec bol pre ľudí znakom odvahy.
„Ľutujem svoju šancu si mal.“ Pomalým krokom šiel k otcovi. Nechápal som. –Prečo sa môj otec nebráni? Prečo neútočí? Prečo?–
Aiden prebodol môjho otca, svojho brata, mečom. Môjmu otcovi sa z úst vydral výkrik. Padol na zem. Mŕtvy. –Ale kto potom zabil Aidena?– neustále mi vírilo hlavou. Aiden vzal otcov meč a prebodol sa.
„Toto nie je posledný krát čo som nažive! Vrátim sa a trón dosiahnem po krvnej línii a získam Meč.“
Objavil som sa na lúke, pred kamennou budovou, ktorú som nikdy nevidel.
„Ako som sa sem dostal?“ –Odpovedz!–Bolo ticho.
„Aiden...“ z úst sa mi vydral prosebný výkrik., „... strýko.“ Ticho som dodal.
„Si ako tvoj otec! Naivný a hlúpy! Kto zomrie ten prehral. To bolo heslo tvojho otca. Ale ja vyhrám aj keď som zomrel!“
Tento krát som ho počul akoby bol pri mne. Nepočul som ho z hlavy. Postavil som sa a otáčal na všetky strany. Mal som v hlave toľko otázok, ale strýko, ako ho tak ešte môžem nazývať, sa neunúval odpovedať ani na jednu.
„Nenájdeš ma! Si primitívny! Čo sa vymyká tvojmu pochopeniu je nereálne, presne to si myslel aj tvoj otec. Ja som mal byť kráľom!“ všetko okrem poslednej vety povedal s pokojom. Poslednú vetu doslova kričal.
„Kde si?“
Začal sa smiať.
„Že kde som! Pokús sa zapnúť mozgové bunky. Získam trón po krvnej línii.“ Nechápal som.
„Môj otec má len...“
„Len jedno dieťa.“ Ticho sa zasmial. Hlavou mi lietali myšlienky, ale boli nereálne, tak som ich zahnal.
„Už si na to skoro prišiel. A teraz mi dáš ten meč!“ Pozrel som sa na kamennú budovu predo mnou. Zaplo mi. Tajná kráľovská pokladňa. Zrazu som nevidel nič len tmu. Otvoril som oči a držal som Meč. Ostrie sa lesklo krvou. Z úst mi vytiekla kvapka krvi. Pozrel som sa na brucho. Mal som tam dieru po Meči, ktorá zúrivo krvácala. Necítil som bolesť.
„Samozrejme že necítiš bolesť. Ešte ti to nezaplo? Bolesť psychicky oslabuje telo. Nenechám sa predsa oslabiť, teraz keď mám Meč.“
„Otvor svoju myseľ chlapče. Uchoval som do teba časť zo mňa. Ale na to, aby som JA prežil, som Teba musel zabiť Mečom, aby som zabil tvoju myseľ a moja mohla ovládnuť tvoje telo! Nie, nekrvácaš naozaj. To iba tvoja myseľ.“ Pochopil som. Hovoril mojimi ústami, ale vôbec som necítil, že sa mi hýbu pery.
„Killian!“ padol som na zem, keď som počul ako hovorí moje meno. Strácal som myšlienky. Zrazu som sa cítil... Inak. Akoby som mal vyhradený krátky priestor na uvažovanie. Žiadne komplikované úvahy. Iba holé vety, nad ktorými som sa nezamýšľal. Moja myseľ, teda malý kúsok mojej mysle, mu kládol otázky, ktoré som sa bál položiť, alebo ktoré som nedokázal položiť. –Prečo ešte žijem?–
„Pretože sa mi páči sledovať ako umieraš. A chcem pre teba spraviť aspoň jednu vec ako strýko pre synovca. Dávam ti možnosť pýtať sa a ja budem odpovedať.“
–Prečo si ma neovládol skôr?–
„Nebolo to možné. Ver tomu, že ani mne sa nechcelo čakať, kým sa budeš sám seba pýtať na úlohu svojho otca v histórii.“ Nemal som dostatok mysle na to aby som rozumel čo hovorí, ale chápal som tomu, teda aspoň moja myseľ. A pýtala sa ďalej.
„Proste som nemal na výber. Vedel som, že ťa to čo sa naozaj stalo bude zaujímať, tak som čakal a potom si mi bol nútený veriť a odomknúť sa predo mnou. A ak chceš vedieť, bolo mi potešením zabiť tvojho otca. Vidíš, ja som ti povedal, že sa zbavíš hlasu vo svojej hlave. "Zbohom Killian!“ V mysli sa mi vynorila ešte jedna, avšak nezodpovedaná otázka: –Ako?– Bol koniec.
Chlapec ležiaci na zemi sa postavil. Usmial sa. Pevne chytil rukoväť Meča, čo držal v ruke. Pozrel sa na vychádzajúce Slnko. „Začína nový deň. Môj deň!“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár