Poviedka: My

Sedela som na lavičke v parku. Začínalo sa stmievať. Sledovala som deti ako sa naháňajú okolo pieskoviska. Po chvíli jedno spadlo, ale ostatné to ignorovali. Začalo plakať a ostatné sa k nemu otočili a zdvihli ho. Prestalo plakať a zase sa začali naháňať.
-Niekedy naozaj stačí len trocha aby človek prestal “plakať“. Pekná veta. Tú by som si asi mala zapamätať.- Mierne som sa usmiala. Ale len na chvíľu.
-Všetko sa to tak zomlelo. Možno si pamätáš. Možno...– Pozrela som sa na zem. Potom na hodiny. Zase na zem a zase na hodiny. Povzdychla som si. Chcela som niečo povedať, ale nevedela som čo. Nevedela som ako. Nevedela... Nechápala. Nechápala som ako sa to mohlo stať. Pozrela som sa na oblohu. Už bola skoro tma. Pomaly si po deti prišli rodičia. Mama dieťaťa, ktoré vtedy spadlo, vyzerala ustráchane. Všimla si tú škvrnu na jeho nohaviciach, ktoré vyzerali nové. Hovorila niečo v zmysle: „Čo ak sa ti niečo stalo. Mohol si sa poraniť. Zajtra pôjdeme k doktorovi.“ Skoro som sa rozosmiala.
-Za mojich detských čias, by ma za to rodičia zbili. A ona že k doktorovi. Možno kebyže nie sú dnešné deti tak rozmaznávané, bolo by vo svete menej násilia.-
Večer prišiel nejaký párik a rozprávali sa. Dievča sa po chvíli začervenalo a mierne zasmialo. Usmiala som sa.
-Kiežby...- Pri tejto myšlienke som sa zasekla.
-Nie, nemôžem na to spomínať, lebo ma to zničí. Musím žiť ďalej- Vstala som. A urobila som pár krokov von z parku. Pozrela som sa na tých dvoch. Nedokázala som tomu odolať, musela som si spomenúť na časy, keď sme my boli šťastní ako títo dvaja. Cítila som sa veľmi zle. Po líci sa mi skotúľala slza. Zatočila sa mi hlava. Chytila som sa lavičky. Všetko okolo mňa tmavlo. Zavrela som oči. Znovu som ich otvorila. Zase zavrela a po chvíli otvorila. Všetko sa stále stmievalo. Zavrela som oči. Zozadu som počula ako sa tí dvaja smejú. Chcela som sa k nim otočiť. Chcela som si posledný krát predstaviť mňa a jeho. Z ničoho nič som pocítila bolesť v hrudi. Cítila som zvláštne pichanie pri srdci. Chcela som aby to prestalo. Chcela som sa k nim otočiť. Ale nemohla som. Niečo mi to nedovoľovalo. Cítila som sa veľmi zle. Priala som si aby tí dvaja ku mne pribehli a pomohli mi. Spomenula som si na neho. Zase. A zase. A zase, tie bolestné spomienky, čo vždy držím vo vnútri. Spomenula som si ako ma opustil.
-Prečo sa nám to musela stať? Prečo práve nám? Prečo? Boli sme takí šťastní. Ale on...-
Nedokázala som na to zas myslieť. Bolo to príliš spaľujúce. Z ničoho nič som pocítila zlosť voči nemu. Bolesť ustala. Podarilo sa mi otočiť ku tým dvom. Na miesto mladých zaľúbencov som uvidela jeho a moju kamarátku. Otočil sa ku mne. Uvidela som na jeho tvári výsmešný úškrnok. Pochytila ma zúrivosť. Nedokázala som to ovládať. Tma. Prebrala som sa nad telami mladých zaľúbencov. Rozplakala som sa.
-Zas. Prečo Sa to muselo stať nám? Mohli sme byť šťastní kebyže zostaneš so mnou.-
Ušla som preč. Na druhý deň som prešla okolo novinového stánku a na titulnej strane bolo: Extra! Démon z parku zase útočí! ... Pod tým malými písmenami bolo napísané: Ďalší dvaja mladí ľudia zomreli pod rukou záhadného vraha mladých párov. Svedkovia hovoria o tichu v zlomku minúty. Nikto nechápe čo sa stalo. Je to démon, alebo len prefíkaný vrah.
-Démon.- Skoro som sa rozosmiala. Mala som lepšiu náladu. Vždy po tom som mala lepšiu náladu. Usmiala som sa.
-Ani netušia akú majú pravdu.- Na mojej tvári sa objavil šialený úsmev ako som zmizla pri pohľade na vychádzajúce slnko.

Sedela som na lavičke v parku. Začínalo sa stmievať...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu