******************
Jakub sedel na lavičke v parku a sledoval ju, tak ako v ostatné dni. Nedokázal sa postaviť a povedať jednoduché: „Ahoj!“
Z ničoho nič mu zazvonil telefón.
Zdvihol ho a ozval sa hlas: „No kde si?“
Bol to jeho dobrý kamarát, Štefan.
„Už som ti povedal, že na žiadnu Halloweensku párty nejdem. Mám dosť vlastnej práce.“
„Ale prečo? Bude sranda. Mal by si sa trochu odviazať.“
Na to položil. Nemal v záujme počúvať nejakého paka, čo si myslí, že sa okolo neho krúti svet. Postavil sa a prešiel okolo kríka a ešte raz na ňu pozrel. Otočil sa a pomalým krokom odkráčal. Išiel k autu, keď v tom ku nemu prišiel jeho bývalý spolužiak.
„No čo? Ako? Počul si o tej Halloweenskej párty?“
„Áno, ale nejdem tam.“
Povedal a skôr ako jeho ex-spolužiak začal namietať, si sadol do auta a naštartoval. V duchu mu smeroval všetky nadávky aké poznal a odišiel. Potreboval sa odreagovať. Plánoval ísť domov sadnúť si za televízor a jesť pukance. Presne ako američania. Prečo by mal opakovať po američanoch? Začal byť zúrivý. Zastavil sa v reštaurácii, že si dá niečo rýchle a potom sa prejde. Ale mali zatvorené. Nezostávalo mu nič iné ako ísť domov. Prišiel dnu a vítal ho jeho malý psík. Mal ho rád. Bol jedinou bytosťou, ktorá ho nerozčuľovala. Teda okrem nej. Zobral ho dnu a dal mu jesť a piť. Zobral si noviny a začal čítať. Z ničoho nič mu zazvonil telefón. Išiel sa pozrieť kto mu volá. Nezdvihol, poznal to číslo. Volalo mu dnes už aspoň desaťkrát. Zrušil hovor. Išiel sa najesť. Uvažoval nad tou párty. Dostal záchvat zúrivosti a rozbil tanier. Keď sa trochu ukľudniť, zobral metlu a pozametal. Zas mu volalo to číslo. Zdvihol.
„Čau, no čo rozmyslel si si to?“
„Nie a ani si to neplánujem rozmyslieť! A už ma neotravuj!“ Položil, naozaj už nechcel toho idiota počuť znova. Ale ten “idiot“ sa nevzdával. Snažil sa ukľudniť. Zodvihol.
„Nó ták.“
„Je nejaká šanca, že sa ťa zbavím?“
„Áno, keď prídeš.“
„Ach, tak teda dobre, ale nebudem mať žiadnu priblblú masku.“
„Dobre, tak zatiaľ čau.“ Zložil. Zapol si televízor. Cítil sa viac-menej dobre, nevedel prečo. Išiel ku odkazovaču. Vedľa neho našiel odkaz a škatuľku. Mal jeden odkaz, vedel od koho. Nemal náladu vypočuť si ho. Pomyslel si, že sa nič nestane. Otvoril dvere a tam bol jeho kamarát.
„No čo ideme?“ Zmaračil sa.
„Nie so malé decko, viem prísť aj sám.“
„To iste, len som myslel...“
„Tak nemysli a staraj sa o seba.“ nechel to povedať, nevedel prečo to povedal. Ospravedlnil sa.
Išli do kamarátovho auta a naštartoval.
„Máme objednané 13. poschodie na hrade. Dobré, čo?“
Neodpovedal, nezaujímalo ho to. Keď prišli celý večer presedel pri balkóne, nadávajúc na celý svet.
Okolo druhej ráno na stôl, za ktorým sedel, spadol očividne podnapitý chalan v nevydarenom prezlečení za Frankensteina.
„Dávaj pozor!“ okríkol ho Jakub.
Chalan sa postavil, zatackal a povedal: „Ale no, no, no... Len tak sa zabávam... no... Čo som to chcel?“
Nenávidel nezodpovedných chalanov. Snažil sa ukľudniť.
Ale ten chalan pokračoval: „Vadí ti na tom niečo? Hm...?“
„Áno, to že mi padáš na stôl.“ Povedal to kľudne.
„Star sa o seba!“ vyštekol na neho chalan, ktorému už začínal riadne liezť na nervy.
„To robím!“
Nikto si nevšímal začínajúcu sa hádku. Niektorí spali, a niektorí už odišli. Chalan ho chcel udrieť, ale netrafil ho.
„Ukľudni sa kámo.“ –Ak sa neukľudníš rozzúriš aj mňa- pomyslel si. Cítil, že neni ďaleko od toho, aby mu vrazil napäť.
„Ja nie som tvoj kamarát.“ Pokúsil sa ho zase udrieť, ale netrafil.
To Jakuba riadne nahnevalo a vrátil mu to z celej sily. Chalan sa zatackal a narazil na zábradlie. Ku chalanovi letela ďalšia rana, ktorá spôsobila, že chalan prepadol cez zábradlie. Toto už videl aj jeho bývalý spolužiak, ktorý sa mu rozhodol doniesť kúsok torty, kým na ňu niekto nespadne.
Zatackal sa k nemu a skríkol: „Ty si ho zabil!“
„Ale... ale... ja som nechel provokoval a...“
„Ty si ho zabil!“ začal kričať.
„Buď ticho.“ Bol nervózny, toto nechcel. Ale veď ho predsa provokoval, musel to vidieť.
„Ty si ho zabil!“ začal kričať hlasno, tak že to prehučalo aj hrajúcu hudbu.
Nezniesol to. Chytil nôž na krájanie torty a rozbehol sa k nemu.
Ráno u Jakuba zazvonila Antónia, jeho sestra. Nikto jej neotváral, tak išla zadným vchodom. Pribehol k nej psík a odvážne začal štekať. Po chvíľke prestal a rozradostene k nej pribehol. Pohladkala ho. Brata doma nenašla, tak dala psíkovi jesť, keď v tom zbadala odkaz na odkazovači. Prišla bližšie a našla papierik krabičku. Prebehla ho očami: -Doniesol som Vám tie lieky, ale neboli ste doma, tak som išiel cez zadné dvere. Dúfam že vám to nevadí. Mali by vám vydržať týždeň. Váš priateľ Kristián.-
-Hm, priateľ, ten vie ale používať slová vo svoj prospech.-
Pozrela do krabičky, bola plná, pomyslela si, že musí mať riadne skorú pracovnú dobu. Skoro jej ho prišlo ľúto. Zapla odkazovač: „Dobrý deň, zajtra si po vás prídem ako bolo dohodnuté. Dúfam že sa nestalo nič zlé. Kolega povedal, že ste už za vodou. A ako ste si užili pokusný týždeň doma? Ale veď zajtra keď prídem sa porozprávame. A nebojte sa ak vám tie lieky na upokojenie nevydržali týždeň, jeden deň vydržíte aj bez nich.“
Roztiahli sa jej zreničky a rukou si prikryla ústa, obávala sa najhoršieho. Zrazu za sebou počula ten istý hlas: „Dobré ráno, dúfam že vás nebudím!“ Kristián dnu a zbadal ako sa na neho Antónia prestrašene pozerá. „Dobrý Tina! Tina? Stalo sa vám niečo? Kde je váš brat?“ Pokrútila hlavou a ukázala na krabičku.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
nikuuus
5. 11.novembra 2007 19:35
akoze toto je pekny pribeh.. a ak sa smiem spytat, tebe co je? ak nechces o tom pisat, tak pohode ja uplne viem ake to je.. ked mas rozpravat o takychto problemoch.. len ma zaujalo to co si napisala
Napíš svoj komentár