Tristan sa nervózne prechádzal po chodbe. Pri každom kroku sa pozrel na telefón. „Prečo sa ešte neozýva? Už sa mal dávno ozvať!“ povedal si. Po chvíli si sadol. Pozrel sa na hodiny a uvedomil si, že prešlo iba desať minút. „Dúfam, že sa nestalo niečo neočakávané.“ Pri tejto myšlienke ešte viac znervóznel. Spomenul si na to čo mu hovoril jeho advokát: „Nebojte sa, top bude v poriadku, boli tu aj horšie prípady.“ Ale ani to ho veľmi neukľudnilo. Bál sa.
Sedel ešte päť minút a potom si išiel dať niečo pod zub. Po chvíli si uvedomil, že sa len bezducho prehrabuje v chladničke. Išiel ku televízoru a začal prepínať kanály. Stále nechápal, prečo mu jeho advokát ešte nevolá. Stále mal pred očami to, čo sa vtedy stalo.
Čo ak mu nedajú za pravdu? Čo ak neuznajú jeho príbeh? Ešte raz si v hlave prebehol, čo povedal. „Bol som na prechádzke, keď mi zazvonil telefón. Bol to môj starý priateľ. Chcel aby som ho išiel pozrieť. Keďže som nemal inú prácu, súhlasil som. Cestou k nemu popri mne prebehol nejaký muž a zamieril do dverí po mojej pravej ruke. Keď som od neho odchádzal, ten istý muž vybehol z dverí a vrazil do mňa. Mal v ruke zbraň. Začal ňou na mňa mieriť, ale ja som sa mu ju snažil vytrhnúť. Potom z ničoho nič zbraň vystrelila a on padol mŕtvy na zem. Bol som vydesený, tak som začal z tade utekať. Preto som nezavolal záchranku.“ Ďalej to už bolo podložené policajnou správou. Muž utekajúci z miesta činu narazil na dvoch policajtov na hliadke. V ten deň bol aj u kamaráta. Nemalo to chybu. Ale aj tak sa bál, že niečo nepôjde tak ako by malo.
Začal mať nutkanie zavolať svojmu advokátovi, že čo sa deje, ale ten mu zakázal volať, lebo by to vzbudilo podozrenie. Prestal prepínať kanály a začal pozerať správy, ktoré ho absolútne nezaujímali, ale chcel sa zbaviť myšlienok na všetko ostatné. Mal pred očami jeho prosebné a vydesené oči. Nemohol sa zbaviť tej myšlienky. Myslel si, že to bude ľahšie. „Potreboval som len peniaze, nechcel som ho zabiť!“ Vykríkol do prázdneho bytu. Padol na zem. Nedokázal existovať sám so sebou. Prial si to všetko vrátiť, ale nešlo to. Nechcel ísť za to do väzenia, i keď... V kútiku duše si prial byť za to potrestaný. Ale súčasne sa toho trestu bál.
Pozrel na telefón, stále nezvonil. „Zvoň!“ okríkol telefón, ale ten bol stále tichý. Tristan sa postavil prišiel ku skrine v obývačke, zobral fľašu s brandy a napil sa. Nepomohlo to. Cítil sa ešte horšie. Hodil fľašu o stenu. Stále mal pred sebou tie oči. Nedokázal sa ich zbaviť. Z ničoho nič zazvonil telefón. Nechcel zdvihnúť. Nech mu povie jeho advokát čokoľvek, nepoteší ho to. Cítil sa strašne bezradne. Išiel do kuchyne, zavrel dvere a pustil plynový sporák. Sadol si na stoličku. Rozľahol sa mu pokoj na duši. Už to trápenie viac nebude musieť znášať. Usmial sa. O niekoľko sekúnd sa zapol záznamník. Ozval sa hlas jeho advokáta: „Mám pre vás perfektnú správu. Sudca usúdil že to bola vražda v sebaobrane. Ste voľný! Dúfam, že ste si išli kúpiť nejaké šampanské na oslavu. Prídem ku vám večer a ešte ničo vybavíme dobre? Zatiaľ dovidenia.“ Ešte nevedel, že keď príde v dome nebude nikto živý.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár