Smutná rozprávka

A/N: Chcela by som iba povedat, že toto je plne odkopírované a nezaslúžim si žiadne komplimenty. Ale keďže to ten (alebo tá??) dotyčný NIE je schopný dať na internet, dám to za neho(alebo ju??). Od koho som to odkopírovala?? Od môjho niekedy priateľa a niekedy nepriateľa. Od môjho sna. Áno. Toto bol jediný sen, čo sa mi kedy sníval s priamim a ničím neprerušovaným dejom a bez vražedných sklonov na moju maličkosť. A tiež jediný sen, čo sa ma priamo nedotýkal. Je pravda, že bol trochu inšpirovaný istým japonským (kresleným) filmom o mačkách, ale nie úplne. Vlastne skoro vôbec. Iba možno tými mačkami. No a teraz k deju. Je to možno trápne, ale stále mi to lozí po mysli a nechce ma nechať na pokoji. Spravila som tam menšie zmeny, aby to malo trochu logiku. I keď... ako môžu mať hovoriace mačky logiku??

Jedného dňa, sme sa, ja a môj kocúr, prechádzali po dvore a uvažovali. Našli sme na zemi porcelánovú mačku, zabalenú v krabici. Môj kocúrik sa okolo nej chvíľu motal, zrejme sa mu páčila. Napadlo ma že by to bol perfektný darček pre moju mamu, nevedela som čo jej kúpim na jej nastávajúce narodeniny. Lenže keď som to chcela zdvihnúť, môj obvykle mierumilovný, kocúrik na mňa zavrčal a pokúsil sa ma zadrapiť pazúrmi. Nechápavo som na neho pozrela. Myslela so si síce že sa mu tá snehobiela mačička páči, ale nie že až takto. Pozeral na mňa akoby mi chcel niečo povedať. Nechápala som. Z ničoho nič tá porcelánová mačička žmurkla a povedala:
„Podľa mňa vyzerá milo. Prečo jej to nepovieš?“
Hovorila to môjmu kocúrovi, ktorý vyzeral ešte užasnutejší ako ja. Na chvíľu pozrel na mňa a potom zase na mačičku. V duchu som si vynadala, že určite mám vidiny a že to v žiadnom prípade nemôže byť reálne. Mačka ešte raz žmurkla a usmiala sa.
„Neboj sa, nie je nič výnimočné, že hovorím. Všetko na tomto svete má dušu a preto všetko dokáže hovoriť. Ale nehovoria preto, lebo sa boja ľudí. Predtým nevideli dôvod hovoriť, ale teraz sa boja, lebo ľudia by to zneužili.“
Skoro som si začala búchať hlavu o najbližší strom. Nechápavo som hľadela na kocúra, ale ten bol zamestnaný upreným pohľadom na mačičku.
„Aj tvoj roztomilý kamarát dokáže hovoriť, ale z nejasných príčin sa bojí.“
Pri slove „roztomilý“ sa kocúrik na chvíľu odvrátil, mierne usmial a kebyže nemá okolo úst srsť, tak by sa určite aj začervenal.
-Prečo by sa bál? A ako vlastne môže porcelánová mačka hovoriť?-
Z ničoho nič prehovoril.
„Ja sa nebojím, len som nechcel aby o tom vedela.“
Sledoval susedov plot akoby na ňom zbadal niečo fascinujúce. Kútikom očí sa pozrel na mačičku, ktorá sa na neho usmievala, ale potom rýchlo hodil pohľad na susedov plot. Zatiaľ čo oni hrali scénu z typického amerického romantického filmu, ja som riešila dilemu či mám navštíviť psychiatriu alebo nie. Ale potom som sa na to vykašľala. Však čo. Hovoriaca porcelánová mačka ma o zdravý rozum nepripraví.
Od toho dňa môj kocúr denno-denne navštevoval porcelánovú mačku a stále sa rozprávali. Vždy som ich sledovala z okna. Nepočula som o čom sa rozprávajú, ale to som nepotrebovala na to aby som vedela, že sa veľmi zbližujú. Po istom čase, skoro po roku sa stala strašná tragédia. Susedovi vlčiaci sa dostali k nám. Z mne neznámej príčine boli strašne rozzúrení. Boli asi traja. Môj kocúrik bol práve vonku s mačičkou, keď tí vlčiaci vtrhli do nášho dvora. Ja som bola v škole, takže som im dvom nemohla pomôcť. Kocúrik sa do vlčiakov pustil, ale skončil na zemi. Pokúsil sa vziať krabicu s mačičkou do bezpečia, ale bola mu priťažká. Mačička sa ho snažila presvedčiť, aby ušiel, že sa o ňu nemusí báť, lebo je z porcelánu a snáď si ju nevšimnú. Pre neho „snáď“ nebolo dostatočne presvedčivé. Tak sa zase začali biť, ale kocúrik bol v strašnej nevýhode. Jeden vlčiak bol pre neho dosť a nie ešte dvaja navyše. Pokým zamestnával dvoch vlčiakov, ten tretí obdivoval porcelánovú mačičku. Páčilo sa mu ako sa leskne a rozhodol sa ju vybrať z krabice. Porcelánová mačička kričala, ale kocúrik sa nedokázal vymaniť z boja s tými dvomi. Keď sa mu to konečne podarilo, rozbehol sa na pomoc porcelánovej mačičke. Ale ako zadrapol pazúrmi vlčiaka, pustil porcelánovú mačičku z papule a tá vyletela do výšky. O dva metre padla na zem a rozbila sa. Vlčiak odhodil kocúra a znudene zavrčal. Kocúrik pribehol ku pozostatkom z mačičky a rozplakal sa. Nahneval sa. S plačom zaútočil na vlčiaka, ktorý „zabil“ mačičku. Ten to nečakal tak dostal ranu pazúrmi z celej sily. Otočil sa že uhryzne toho odvážlivca, ten mu však sekol pazúrmi do krku, čo spôsobilo, že vlčiak zavyl od bolesti. Odhodil kocúra zo svojho krku o tri metre preč a rozbehol sa na neho. Avšak pocítil ostrú bolesť v krku a padol na zem.

. . .

Mačička sa prebrala na čudnom mieste. Sedela za stolom a mala pred sebou plný tanier jedla. Uvedomila si, že už nie je porcelánová mačka ale úplne normálna mačka, ktorá sa mohla hýbať. Bola z toho nevysloviteľne šťastná. Obzrela sa okolo a uvidela veľa mačiek ako sa rozprávajú, jedia, pijú a smejú sa. Všimla si žltú mašľu, čo mala okolo krku a ktorá jej veľmi pekne ladila s očami. Nevedela kde je, ale zo zvláštnych príčin jej to bolo jedno. Bola šťastná, avšak mala pocit, akoby niečo niekde zabudla. Prihovoril sa jej jeden pekne vyzerajúci kocúr.
„Vitajte, vy ste tu asi nová, smiem vedieť vaše meno?“ Usmial sa na ňu a ona úsmev opätovala aj keď nebol úprimný. Stále mala veľmi zlý pocit.
. . .

Vlčiak už nevstal. Ostatní vlčiaci sa naozaj rozzúrili a malého bezbranného kocúrika roztrhali na kusy. Kocúrik cítil strašnú bolesť. A potom sa ocitol na zvláštnom mieste. Nevdel kde je, ale rozhodne sa mu tam nepáčilo. Objavil sa pri ňom ryšavý kocúr s krvavo červenými očami. Zľakol sa ho.
. . .

„Máte pekné meno.“
„Kľudne mi môžete tykať, kde to vlastne sme?“
„Oh, dobre, tak teda, rád ťa spoznávam. Sme v ... hm... najvýstižnejšie bude keď poviem že v nebi.“
„V nebi? Takže sme mŕtvi?“ Zľakla sa mačička. „Ale ja si nepamätám na svoju smrť.“
„To nikto. Nepamätáme si na svoj minulý život aby sme nesmútili, za tými čo tu nie sú, alebo za niečím iným.“
„Keď už o tom hovoríš, cítim sa ako keby som na niečo veľmi dôležité zabudla.“
„No možno je to „niečo“ niekto a možno je ešte stále na žive. Veď možno uvidíš neskôr.“ Usmial sa. Mačička si pomyslela že má pravdu a usmiala sa na neho. Pozval mačičku do tanca a tá to prijala.
. . .

„K-k-kto si?“ vystrašene sa spýtal kocúrik.
„Ja? Pre ľudí som Lucifer a pre ostatné zvieratá som sprievodca zlých posmrtným životom.“
„Z-zlých? Toto, toto je.... peklo?“ Kocúrik bol čím ďalej tým vystrašenejší.
„No... dá sa to tak nazvať. Ale môžeš tomu povedať aj podsvetie.“ Zákerne sa usmial. Vyžíval sa v psychickom trápení ostatných.
„A-ale...“ bál sa o mačičku.
„Tá na ktorú myslíš je v nebi. A celkom sa tam baví. Asi ťa nepotrebovala toľko ako si si myslel.“ Ukázal mu vo vode jeho priateľku ako tancuje s nejakým fešným kocúrom. Kocúrika to zlomilo. Padol na kolená a rozplakal sa. Cítil sa strašne. Nechcel aby to takto skončilo. Nechcel byť... zabudnutý.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu