Niektorí sú ale vytrvalejší. Objavia sa zas bez toho, aby si to čakal. A začnú sa pomaly stávať súčasťou tvojho života. Možno, že to ani nechcú, ale deje sa to. Možno ich len na tebe niečo zaujalo a radi by vedeli či to tam ešte je. Začneš sa s nimi viac spoznávať, viac si ich všímať, rozmýšľať nad nimi, uvedomovať si ich prítomnosť.
Postupne možno aj oni zmenia svoj názor na teba. Možno prídu na to, že nie si až taký skvelý. Ale stále ťa neopúšťajú, lebo vedia, že nikto nie je dokonalý. Že každý má svoje chyby. Ale sú s tebou. Lebo asi na tebe vidia niečo,čo iný nie. Majú ťa radi. A aj ty začínaš mať rád ich.
Možno zo začiatku ti šli na nervy, nechcel si ich prítomnosť, neveril si im. Ale ako pavúk pomaly pletie svoju pavučinu aj ty si spojil svoje myšlienky a uvedomil si si, že si rád, že sú tu. Aký paradox. Že sa s nimi rád rozprávaš, rád smeješ, rád mlčíš.
Mnohokrát stačí jeden zlý krok a všetko sa zmení. Keď veľa rozprávaš a povieš aj to čo nechceš. Keď nie si úplne sám sebou, lebo sa bojíš, že spravíš niečo zlé. Keď nevieš čo si myslí ten druhý a ty si to zle vysvetlíš.
Ale práve vtedy prídeš na to, že aj keď si ich možno zo začiatku odmietal, teraz si si akosi zvykol na to, že tu sú. Zrazu sa bojíš, že o nich prídeš, že sa stanú len ďalšou bledou spomienkou, na ktorú si spomenieš možno keď budeš starý. Že nevieš čo ďalej a len dúfaš, že možno sa to všetko vráti späť.
Vieš, že rovnaké to už asi nebude, ale veríš, že to môže byť aj lepšie ak budete chcieť. Vieš, že sa chceš s nimi zas smiať a nechceš byť ty len ich bledou spomienkou. A podáte si ruky a svet bude krajší.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár