Nechápala som, ako si niekto môže cítiť tlkot svojho srdca.
A potom..
Ležíš na posteli a započúvaš sa do ticha. Rozmýšľaš nad blbosťami a potom zistíš, že tvoj život stojí za k*k*t. Prevalíš sa na chrbát a rozmýšľaš, prečo ťa zrazu tak veľmi bolí srdce. Udrel ťa niekto? Narazil si ?
Ach, kiežby. Vzdychneš si a cítiš, ako ti do vlasov steká slza. Chutí tak príšerne horko. Popotiahneš nosom a počuješ zvuk plaču. Tá typická zvučka, ktorá prichádza na začiatku frašky zvanej rev. Chce sa ti kričať, ale hanbíš sa. Mohol by si niekoho zobudiť.
Spomenieš si na svoju krátku minulosť, zlé spomienky, dobré, ktoré už dávno ušli. Na všetko, čo ťa tak príšerne bolí. Spomienky ti behajú v mysli ako divé a akoby ich nezaujímalo, že ti ubližujú, znovu a znovu si v hlave prehrávaš len to zlé.
Potom zistíš, že si držíš brucho, v nádeji, že aspoň kúsok povolíš kŕče, ktoré ťa chytajú. Vzlykáš hlasnejšie ale nevieš prestať, naprázdno otváraš ústa, len aby si mohol naznačiť, ako veľmi sa trápiš. Pod perinou sa trasieš a myká ťa, nakoniec zadržiavaš dych. Držíš ho príliš dlho, nevieš sa nadýchnuť, reflexívne do zakazuješ. Cítiš tlkot svojho srdca. Pomaly prestávaš myslieť na to, prečo plačeš.
Nádych
Výdych
Nádych
Výdych
Ležíš na chrbte s rukami na vankúši. Vnímaš, že ti je zima, ale otupene hľadíš na čiernočierny plafón. Užívaš si tú chvíľu, keď o ničom nevieš, zakazuješ si myslieť na niečo konkrétne a na chvíľu to funguje. Plytko dýchaš a cítiš sa tak.. unavene. Ale cítiš sa úžasne. Zatváraš oči a zaspíš. Na chvíľu to pomáha. Až kým znovu nezhodíš svoju masku príchodom do postele.
Ach, koľko sa už toho tá posteľ napočúvala...
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár