Cítiš, ako sa dotýkaš chladného kovu a ovládaš tú jazdu, vidíš ako ti všetky príležitosti preletia popri tvári a ty si ich ani nestihneš všimnúť lebo ideš tak rýchlo. Počuješ všetky tie zvuky, ktoré sú okolo teba, ale nestíhaš ich rozoznať, nerozumieš im. Je ich toľko veľa a ty sa sústredíš len na jeden. Na zvuk motora, ktorý ťa nesie smrtiacou rýchlosťou ďalej a ty si len vravíš: "Preboha, spomaľ.", ale spomaliť nechceš a nedokážeš, pretože vieš, že niekto ti zámerne pokazil brzdy. Nie je cesty späť. Myslíš si, že na ničom inom ti nezáleží.. a tak zatváraš oči, lebo pred sebou vidíš len rovnú cestu. Nič iné ťa nezaujíma a svojej mysli veríš na toľko, že zatváraš oči.
Pomaly otváraš ústa a ignoruješ fakt, že rýchly vzduch ťa dusí. Táto jazda ťa dusí. Nie je cesty späť. Už nevieš ubrzdiť toho plechového tvora, na ktorom jazdíš. A tak padáš. Narážaš a potom padáš do prekážky, ktorú si sa prinútil nevidieť a teraz ležíš na zemi a čakáš. Najprv dúfaš že prežiješ a potom dúfaš že zomrieš, lebo tušíš aké rany a jazvy budeš mať do konca života, lebo tie sa nikdy nezahoja. Išiel si príliš rýchlo.
A tak zomieraš. Zomieraš znetvorený a zohavený, kvôli chybe niekoho iného. Chybe samého seba. Lebo koho je to vina, že si mŕtvy? Kto pristúpil na tú jazdu? Kto sa nebál smrti? Kto si myslel, že ho nič nemôže raniť?
Ja? Nie. Ja som ti len prerezala brzdy.
Jazda na motorke je tak podobná láske.
Denník
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
ten pocit, ked vnimas okolie okolo seba, ked ides 240km/h a citis ako ti sila vetra lomcuje s hlavou a na tachometri to cislo... ten zvuk a vibracie motora.. ten rozmazany tunel, kde jedinym jasnym bodom je to miesto niekde v dialke pred tebou a vsetko ostatne je uplne rozmazane... to su pocity a stavy pre ktore zijem