V mojej hlave sa víri nespočetné množstvo myšlienok, a väčšina z nich je dosť negatívnych. Snažím sa myslieť na niečo pozitívne, napríklad, že asi len zabudol, že mi má zavolať, lenže minúty plynuli a plynuli, a čím viac som pozerala na telefón a hodinky tým sa mi to čakanie zdalo čoraz dlhšie a dlhšie.
Po hodine a pol ma to čakanie prestalo baviť a šla som sa pozrieť na internet, snáď ho nájdem niekde prihláseného. Kým som stihla dojsť k počítaču zazvonil telefón. Bála som sa pozrieť kto volá, pretože v tej chvíli mi nebolo všetko jedno. Volá brat. Zdvihla som: "Prosím?"
"Paľko mal nehodu a na mieste bol mŕtvy."-povedal brat so zlomeným hlasom.
"Čo? Ale..ako to..veď ešte ráno som s ním bola a teraz toto...? Nie, to nie..nie je možné."rozplakala som sa, aj keď som vedela, že v tej chvíli veľmi nebol čas na plač..
Zložila som telefón, prišla som do izby, sadla som si na posteľ a začala plakať, pretože ináč sa to ani nedalo stráviť...a nedá sa to stráviť ani po roku jeho smrti. Dôvodom jeho skratového konania bol zrejme rozchod s jeho priateľkou, ktorú som myslela, že ju jeho rodina na pohrebe zabije. Ja som stála pri je jeho hrobe a pozerala do blba, pretože som nemohla uveriť tomu, že sa ním budem takto skoro lúčiť.. Veď mal len 27 rokov...V tej chvíli urobil to čo považoval za správne, ale je naozaj správne zomrieť pre nešťastnú lásku? Ja si myslím že nie.
Dnes je opäť 26. jún. Rok po jeho smrti. Viem že nič už nezmením, ale ani nikdy nezabudnem.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár