Na čo však nespomínam a stále to mám pred očami, keď uvidím to milé osemnohé bezbranné zvieratko, ktoré sa bojí viac ako ja jeho, je jeden krásny slnečný deň...
Ako malé deti sme radi hrali SCHOVKY... vopchali sme sa vždy do najmenšej diera za skriňou či chladničkou. Vonku sme liezli za metrovicu či psovi do búdy len aby sme mali ten pekný pocit že nás nik nenájde. Keď niekto odhalil našu najlepšiu skrýšu behom minúty sme mali znova to naj miesto na schovanie...
Vždy nás však lákalo naše veľké humno... Bolo priam magické. Cez deň v ňom veľa svetla nebolo a to čo presvitalo cez diery pôsobilo čarovné. Bolo tam toľko (pre nás) nepotrebných vecí... hrable, kosy, cinkulár, staré sudy a vlastne všetko čo sa nepoužívalo až tak často. A keďže nám to nebolo na očiach každý deň vždy sme radi skúmali na čo ktorá vec slúži...
Na jednej strane boli balíky sena... Tam sme sa vždy vyskákali. Padali sme, vstávali a aj s doškriabanými nohami do krvi sme sa tešili z hry... A navyše bonus pre deti zo strechy spustené lano, z ktorého sme si spravili hojdačku... PROSTE DETSkŹ RAJ NA ZEMI.
Už ani neviem koho nápad to bol zahrať si aj na tomto mieste skrývačku. Nebol to zlý nápad veď miesto kde je šero s množstvom zákutí je na to priam ideálne. To som však netušila že mi toto rozhodnutie zmení celý život.
Nechcem sa chváliť, ale v schovávaní som dobrá. smiley: Vždy ma hľadali najdlhšie. Raz dokonca aj pol hodinu. Ale pol hodina pre hravé dieťa je ako pol dňa.
Už predtým som si vyhliadla miesto za tromi sudmi. Bolo úplne v rohu. Vedela som že tam nik nepôjde pretože by musel preliezť cez asi metrovú ohradu. Šikovne som si tam, už v minulom kole pristavila bedničky a pomaly som sa plazila po zmesi sena a prachu po kolenách za sudy. Na to moje NAJ miesto. Ako som tak capkala rukami po špinavej zemi (čo mi vtedy samozrejme nevadilo) zrazu som z ničoho nič zastala. Ani neviem prečo. Nejaký vnútorný hlas mi povedal že to mám spraviť. Tak ako som bola na štyroch som len zdvihla hlavu a pozrela sa priamo pred seba.
Vtedy som nevydala ani hlások, lebo som sa bála odhalenia. Pred mojou tvárou sa na obrovskej pavučine v lúči svetla prenikajúceho zvonku slnil ON... PAVÚK!!!! Mala som ho asi 10cm od tváre a vtedy mi prvýkrát hlavou preblysla myšlienka: ,,Čo keby po mne liezol? FÚÚÚJ!" po štvornožky som bleskovo vycúvala spoza sudov a postavila sa.
Ten čo rátal a mal hľadať sa práve vtedy otočil a samozrejme som bola na rade ja! Našiel ma ako prvú. Taká hanba! Smial sa keď ma uvidel ako tam stojím za metrovou ohradou a neskrývam sa. Ja som však len bezducho pozerala na sudy za ktorými bol môj "kamarát". Povedala som že nehrám a utiekla domov. Samozrejme sa ostatní naštvali že nechcem rátať, ale ako všetky deti ich zlosť netrvala dlho.
A v čom sa tam zmenil môj život? Odvtedy som sa neschovávala. Zo strachu? Asi áno... Vždy som potom radšej hľadala ostatných. A to nebola žiadna sranda. Aj preto, že v tom som nebola až taká dobrá ako v schovávaní. Tým skončilo moje bezstarostné detstvo, lebo som sa bála že sa znova stretnem s nejakým podobným osemnohým odvtedy už pre mňa nechutne hnusným tvorom menom pavúk.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
kaylee
7. 7.júla 2010 00:24
ja by som tam chytila hysak jak hovado kebyze je pri mne pavuk tak blizko. raz mi jeden liezol po nohe a skoncilo to strasnym vreskom a asi polhodinovym hysterickym placom teda uplne regulernym hysterickym zachvatom ze sa mi ani dychat nedalo. impozantny zazitok
Napíš svoj komentár