Systematické ukladanie dôležitých vecí, chaoticky zblúdile myšlienky, nedefinovateľne pochody a v útrobách mojej mysle sa nachádza miesto kde sa viac veci stratí, zmizne, vyparí, zabudne tkz. čierna diera. Niekedy si vravím, že to neni ani možné aby som fungovala, najviac šialených veci ma napadne v posteli, takže to sa môžem rovno rozlúčiť so spánkom, až kým to nedám na papier, v aute, keď sa vedie nezaujímavá debata a mne prebieha v mysli iný tematický celok. Keď zapájam myseľ na sto percent inde, moje telo je v stave, že v pamäti ma posledné informácie čo som plánovala spraviť a tak nejako prichádza samovoľná činnosť.

Bola som na služobnej ceste s kolegyňou, cesta do LM bola plná nápadov ktoré sme smerovali rovno do zápisníka, cesta spolu so stretnutím bola príjemná a rýchla, posledná úloha bola určiť kde by sa zavesila smerová tabuľa, vytiahla som tabuľu z auta, určili sme vhodné miesto a tabuľa mohla putovať naspäť. Vložila som ju do auta, zamyslene som pozorovala okolie, myseľ mi pracovala na plne obrátky, zamýšlala som sa nad rôznymi vizuálnymi variáciami na označenie areálu a kolegyni som následne vykladala moje myšlienky. Oprela som sa o auto jednou rukou, druhou som schytila dvere na aute a PRASK, zatvorila som zadné dvere chystajúc sa nasadnúť do auta, zistila som že prst mám medzi dverami zaseknutý.

Auu...kým som otvorila znovu dvere a uvoľnila zo zovretia, oblial ma pot, už som len čakala kedy odpadnem. Nič sa nedialo, ako dobre, zalialo ma krvou, oči krížom, no nebolo mi tri krát dobre. Sadla som do auta, oprela som sa o sedačku, kolegyňa vystrašená najradšej by ma povodila po nemocniciach, ale nebolo to nič hrozne, až na tú bolesť. Polku cesty som bola mimo, snažila som sa sústrediť na všetko možne, len nie na bolesť. No nebolo mi všetko jedno, keď nás natriasalo, sem jama, aj tam jama a jasne, že sme brali všetky. Diaľnica bola už zaslúžený pokoj.

Dorazili sme do Žiliny, palec stále protestoval a ani po hodine neprestala tiecť krv. Zašla som za kolegom Borisom, nech mi to nejak ofačuje, zapíše do knižky drobných úrazov kv poistke keby niečo. Sadli sme si nad lekárničkou, hľadali sme rýchlo obväz no ani za nič ho nájsť.

Máte to moc zacviknute?

Už, už, keď som mu to chcela ukázať, Boris s drveným pohľadom hlasito poznamenal

Vari chcete aby som tu odpadol? Však mne stačilo, keď ma očkovali a bol som mimo a to krv ani nevravím!.

V tom som začala dusiť neuveriteľný výbuch smiechu, čo bolo poriadne vidno. Samozrejme som si neodpustila poznámku.

Ďalšia podobná povaha, ta mi sídli rovno v kancelárii tiež ani pozrieť, možno by si zobrala PN namiesto mňa, hlavne keď som jej po hodine zahlásila, že mi už netečie krv, ale tu to len krvné doštičky. Potom sme si vymenili na danú tému pár zážitkov a piatkovú prácu som mala za sebou.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
lienka777  26. 5. 2010 02:08
au...
Napíš svoj komentár