Celý môj život je vlastne o ničom. Iba žijem ...z dňa na deň. Žiadne prekvapenia. No priznávam niekedy sa aj tie objavia ale väčšinou sú aj tak skôr nepríjemné.
Je málo ľudí ktorým na mne záleží... Prečo ? Som až taký zlý človek? Bude to v tom? Neviem. Ale veď ani moja rodina nie je na mojej strane.... nikto ma nechápe... každý ma chce vidieť inú... inú než v skutočnosti som..... proste DOKONALÚ... ale ja taká nie som... Vždy keď poviem svoj názor je to zlé... nikto to nepochopí nikto sa ma nezastane ... vždy som tu iba sama....
Kedy som bola vlastne naposledy fakt šťastná? Kedy to bolo? Neviem. Dávno.... Vždy keď to šťastie prišlo všetko sa zrútilo a bolo to ešte horšie ako predtým. Aj teraz to je tak všetko sa zhoršuje... zase. Každý deň nad tým rozmýšľam. Kde je vlastne zmysel môjho života? Nikde. Žijem sama pre seba. Pre nikoho. Každým dňom sa moja depresívna nálada stupňuje. Raz mi z toho šibne.
A prečo to tu teraz vlastne píšem? Keď tak rozmýšľam sama neviem. Možno to je nejaký vnútorný pocit že mi to pomôže. Pocit, že keď dám najavo svoje city bude mi lepšie. Srdcu aj duši sa uľaví. Ale je to skutočne tak? Skutočne to pomôže? Uvidíme. Ale jedno viem, že ma k tomuto písaniu dohnali ľudia... ľudia ktorých mám strašne rada.. a oni na mňa zabúdajú... boli sme ako rodina.. skutočný priatelia... prežili sme spolu krásne chvíle a oni na to ako keby zabudli...
Prečo ma ľudia na ktorých mi tak záleží opúšťajú? Vždy sa zmýlim. Áno vždy. Vždy sa sklamem. Keď si myslím že toto sú tí najúžasnejší ľudia na svete začnú sa javiť celkom inak. V čom robím chybu? To mám až toľko smoly ? Možno. Možno nie. Dúfam že to raz zistím.
Raz.....to slovo je hrozné... kedy to je to RAZ? o deň? dva? mesiac? rok? To bohužiaľ nikto nevie. Ale keď to raz príde chcem byť šťastná... Šťastná s človekom, ktorého milujem. Na ktorom mi záleží. Ktorý ma miluje. Budem bojovať... Bojovať až do tej chvíle keď budem skutočne šťastná. Nikdy sa nezmierim s mojim terajším životom. To nejde... Prečo? Lebo takýto život človeku nedáva nič... nič iba bolesť.. nepredstaviteľnú bolesť, ktorá ho zabíja.... Nechcem plakať.. už nie... plaču bolo dosť. Toto bude boj bez plaču... bez sĺz... boj, ktorý vyhrám... nikdy sa nevzdám pokiaľ nedosiahnem svoje šťastie... A týmto blogom by som chcela dodať silu ľuďom, ktorí nie sú šťastný... Ktorých život im neprináša radosť... Vždy je o čo bojovať... vždy je nádej že budeme ŠŤASTNÝ....
Je to možné?
Komentuj
2 komenty k blogu
1
simona10297
8. 12.decembra 2009 19:18
jeej ....kedy si to napisalaa?????? tymto si vyjadrila aj moje pocity.......lubiiim
2
@simona10297 noo to boolo vtedy keď som s matkou mala to najhoršie obdobie a mala som pocit že sa na mňa sláva vykašľala....
Napíš svoj komentár