Moje dielko...ze vraj poviedka...no neviem..

Len sklo? Či láska?!
Konečne leto! Hurá! Koniec školy, povinnostiam, učeniu, pred nami boli dva mesiace voľna a oddychu. Mali sme milión plánov čo budeme počas prázdnin robiť, ako budeme strácať čas , len tak sa potulovať alebo robiť hocičo iné ako sme robili v škole. Žiadna večierka, žiadne prísne pravidlá...omámení vôňou leta sú aj rodičia zhovievavejší. Takto sme prežili pár týždňov prázdnin, až pokým neprišiel vytúžený čas na dovolenku pri mori. Túžba zažiť niečo pekné, niečo iné ako obvykle, zmeniť prostredie a ľudí okolo seba, to všetko nám pomohlo ľahko prežiť aj únavnú a zdĺhavú cestu autobusom. Nikomu nevadilo teplo, zápach, vŕzgajúce sedadlá, či iné banality, ktoré by nás inokedy určite hravo vytočili.
A sme tu! Pláž, more, slnko, bronzovo opálení ľudia, ktorí a tu bezstarostne vyvaľovali...proste úžasné! Každý z nás ihneď zabudol na všetky problémy a naplno sa oddal všetkému, čo tunajšie prostredie ponúkalo. Pre mňa však bola vždy najúžasnejšia pláž. Často som tu popri vyvaľovaní na deke a kúpaní v mori, pozorovávala mladých chalanov (ako pravá pubertáčka), keď hrávali volejbal. Boli naozaj fešáci, no tiež bolo na nich vidno, že im krása trochu stúpla do hlavy. Dávali najavo svojmu okoliu že sú niečo viac, popíjali alkohol a chvastali sa pohľadmi dievčat.
Popri tejto zábavke som rada so svojimi priateľmi behávala po plytkej vode a so slušnými napodobeninami ozajstných potápačských okuliarov sme „lovili“ mušle a tvárili sa ako tunajší ľudia. Bol to super pocit robiť si čo chcem, bez ohľadu na to, čo si ostatní ľudia o mne pomyslia (v podstate mi to bolo jedno, aj tak ma tu takmer nikto nepoznal).
Jeden deň bol ale niečím zvláštny. Predstavte si obraz: stovky ľudí slniacich sa na pláži pri krásnom mori, ktoré v úzadí naráža do skál, slnko, smiech, radosť, rodinky užívajúce si krásne chvíle so svojími ratolesťami... a pri tomto pohľade vám padne zrak len na jednu osobu. Trochu zvláštne však?! Spomedzi všetkých ľudí si všimnete iba tú jedinú postavu. Teraz neopisujem žiadny ľúbostný príbeh o veľkej dovolenkovej láske na prvý pohľad, kdeže. Bola to žena. Špinavá, otrhaná, oblečená celá v čiernom. V každom človeku vzbudzovala strach a hrôzu. Neupravené šedivé vlasy, ktoré jej padali do zvráskaveného čela, mala uviazané akousi handričkou, topánky čierne (teda ak sa vôbec topánkami ešte dali nazvať). Bála som sa jej. Žena sa ku mne neustále približovala a mňa sa zmocňoval pocit beznádeje. Desilo ma na nej to ako vyzerala, alebo to že som ju nepoznala? Neviem. Bol to zvláštny pocit. Bola stále bližšie a bližšie a z jej pohľadu som videla ako sa mi pozerá na nohy. Zmeravelo mi cele telo a v napätí som zostala stáť a čakať, čo sa stane. „Ublíži mi? Neublíži?“ Tieto otázky sa mi neustále premietali hlavou. „ Možno sa ma chce len spýtať koľko je hodín! Nie! Prečo sa mi potom pozerá na nohy? “ Bola som zmätená, od strachu som zatvorila oči. Po chvíli som ich otvorila, a vtedy žena kľačala pri mojich nohách a ja som nevedela, čo sa deje. Lepšie som sa prizrela a uvidela som ako svojimi zničenými dorezanými rukami brala kus skla, ktorý bol pri mne a hádzala ho do vedra čo mala so sebou. Potom sa postavila a cítiac môj strach sa na mňa pozrela a odišla. Určite vedela, že som sa jej bála, že som ňou opovrhovala aj keď som vôbec nevedela čo odo mňa chce. Bolo to naozaj zvláštne. Prečo to robila? Zbierať sklo len tak pre zábavu? Asi nie. Možno si tým privyrábala. V tej chvíli som nevedela. Celý deň som mala v mysli jej pohľad, akým sa na mňa pozrela. Zvláštne. Jeden pohľad a zrazu som to všetko videla inak. Nevidela som len tie otrhané šaty, ale niečo viac. Niečo ukryté za tým všetkým materiálnym, len som nevedela čo.
Žena bola preč, moja dovolenka pokračovala, no stále mi však vŕtalo v mysli, kto bola táto „záhadná bytosť“. Bol posledný deň, všetci sme sa balili a pripravovali na cestu domov. Šla som sa posledný krát pozrieť na more, prejsť sa pred odchodom po pláži. Vtedy sa mi prihovoril jeden starší pán, sympaticky a zhovorčivý. Chvíľku sme sa rozprávali, keď zrazu spomenul akúsi ženu. Hneď som vedela, že určite ide o tú , ktorú som prednedávnom stretla na pláži. Nedalo mi, aby som sa ho čosi o nej neopýtala. Pán sa na mňa pozrel smutnými očami a začal rozprávať:
„Vieš, táto žena bola kedysi šťastne vydatá. Rada chodievala so svojím manželom a jedinou dcérkou na plaz ako každá iná tunajšia rodina. Bola veselá a tešila sa zo života. Jej manžel však nečakane tragicky zomrel. Na ceste ho zrazil opitý nezodpovedný šofér, mladík, ktorý sa spolu so svojími priateľmi vracal z pláže.“ ( Možno tam popíjal popri volejbale ako tí chalani, ktorých som rada pozorovala ). „Žena stratila svojho muža, jednu z najcennejších bytostí, akú mala. Ostala jej už len dcéra, ktorá sa stala v tej chvíli stala jediným zmyslom života tejto nešťastnej čerstvej vdovy. Venovala sa jej naplno, dala jej všetko čo mohla, chodievala s ňou na pláž, aj keď teraz už bez otca. Snažila sa jej nahradiť chýbajúceho rodiča a vytvoriť svojej dcére dokonalú rodinnú pohodu. Malá jej bola útechou, malou náplasťou na jej srdce prebodnuté smrťou jej milovaného.
Život plynul ďalej, deň míňal deň, a tak, ako inokedy sa v jedno predpoludnie vybrala matka s dcérou na pláž. Úplne obyčajný deň: slnko, ľudia, voda ...všetko bolo rovnaké. Žena ležala na deke, zatiaľ čo sa jej dcéra ako vždy hrala na piesku. Po chvíli, keď sa matka obzrela, aby skontrolovala svoju ratolesť, zamrazilo ju, keď dieťa nevidela. Začala hystericky kričať, bežať, volať o pomoc. Ľudia sa okolo nej zhŕkli a spolu s ňou začali hľadať jej dcérku. Prešlo dosť času, keď niekto zrazu vykríkol, že ju našiel. Matka ihneď bežala na miesto odkiaľ počula hlas a plná očakávania, že bude konečne so svojou dcérkou sa náruživo približovala. To ešte netušila, čo ju čaká. Na mieste našla svoje dievčatko v kaluži krvi, bezvládnu, mŕtvu. Lekári jej už nemohli pomôcť. Dievčatko spadlo na sklo v piesku tak nešťastne, že no toto poranenie vykrvácalo. Matke nezostalo nič. Stratila muža, dcérku, stratila celý zmyslel jej života.“
Nevedela som čo povedať, slzy sa mi tisli do očí.
„Toľko smútku a toľko nešťastia, a to všetko prežila jedna osoba? Prečo?“ spýtala som sa neznámeho, ktorý mi príbeh rozprával. On sa vtedy iba postavil, potľapkal ma po pleci a odišiel.
Po vyrozprávaní toho príbehu som všetko pochopila. Pochopila som, prečo bol v jej očiach taký smútok, v jej tvári beznádej, prečo chodila po pláži a zbierala sklo ako nejaký odpadlík. Bola to len úbohá žena , ktorá prežila príliš veľa zlého, aby to sama zvládla, ktorú osud skúšal a vzal jej všetko čo mala rada, ale ona aj napriek tomu bola plná lásky a rozdávala ju ostatným. Nie však obyčajným spôsobom, ale napríklad zbieraním odpadkov. Bolo mi do plaču. Cítila som sa vinná. Aj keď som jej nič vtedy nepovedala a ani nič neurobila, ale vo svojom vnútri som vedela, že strach, ktorí som vtedy mala keď som ju strela, si nezaslúžila. Práve naopak. Zaslúžila si obdiv za to, čo robí aj napriek tomu, čo prežila. A to bolo to, čo som videla v jej očiach. Nevedela som čo robiť, ako napraviť krivdu spáchanú voči nej. Bola som bezmocná. Chcela som ešte aspoň raz stretnúť „záhadnú pani“ a možno ju objať, alebo jej len povedať : „Dobrý deň.“ Stačilo by mi čokoľvek. Povedať jej pár obyčajných slov ako ktorémukoľvek inému človeku. Nestalo sa. Dovolenka sa končila a my sme sa museli ísť domov. Cesta bola pre mňa nekonečná. Možno preto, že som mala priveľa myšlienok, ktoré ma trápili. Pravdou je, že som tú ženu, milujúcu matku, čiernu vdovu, či záhadnú pani (nazvite ju ako chcete) už nikdy v živote nestretla. V mojich myšlienkach však navždy zostane ako živý dôkaz nespravodlivosti osudu a dôkaz toho, že nie vždy je všetko tak, ako to vyzerá.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu