Bolo 14.06.2013. Deň začínal obyčajne až na to, že som spala u priateľa, čo ja často nezvyknem. Zobudila som sa a zapla notebook, aby som sa nenudila, kým sa môj drahý zobudí. Býval v podnájme s ďalšími dvoma chalanmi, ktorí sa práve chystali do práce, takže voľný pohyb po byte neprichádzal do úvahy.
Vstal o chvíľu. Musel. Dnes si mal ísť po peniaze. Pracoval ako realitný maklér a v poslednom čase sa mu veľmi dobre darilo. Naraňajkovali sme sa spolu, obliekol sa a odišiel. Keďže som nemala čo robiť a v jeho novom notebooku neboli ešte žiadne hry, zapla som nejaké onlinovky, aby mi rýchlejšie ušiel čas. Ubiehal. V jednej chvíli som si uvedomila, že čas už značne pokročil a on stále neprišiel, no povedala som si, že určite boli len zápchy. Hrala som teda ďalej. A potom prišiel...
Keď som začula hrkotanie kľúčov, vyskočila som zo stoličky a postavila sa k dverám jeho izby, aby som ho mohla objať hneď, ako ich otvorí. Neobjala som ho.
Stál vo dverách. Plakal. Na oku mal monokel. Z kolien sa mu valilo toľko krvi, akoby mu ich niekto rozrezal nožom, no boli len rozbité. Aj lakte. Všimla som si, že nemá tašku, s ktorou odchádzal. Nevedela som, čo sa deje. Nemohli ho predsa zbiť za bieleho dňa.
Skrčil sa ako malé dieťa a natiahol ku mne ruky. Privinula som si ho a silno som ho objala. Neviem presne, aká bola moja prvá otázka, ale netrafila som. Potom som sa spýtala, či ho okradli. Odpoveď znela: „Áno...“
Triasla som sa. Neviem, či aj navonok, no vo vnútri určite. Pocítila som závrať, no ustála som to. Neviem, v akom poradí sa odohrali nasledujúce udalosti, pretože som bola v priveľkom šoku, aby moje vedomie pracovalo naplno. Viem len, že v najbližšej hodine som ho prinútila vojsť do vane a vymyť si rany, dozvedela som sa, čo sa stalo a presvedčila som ho, že samovražda ani útek nie je riešením problému. Boli by. Ale to by som musela poznať skutočný problém. To, čo som sa dozvedela od neho, bolo, že keď išiel na zastávku, pri ceste zastavilo auto, vybehli chlapíci v čiernych kuklách, hodili ho o zem a snažili sa mu vytrhnúť tašku, do ktorej si dal peniaze. Nechcel ju pustiť, tak mu kopli do hlavy – z toho mal ten monokel. Nakoniec ju pustil. Muži nasadli a odišli. Zopár ľudí, čo to videlo, zavolalo políciu. Vraj bol už aj na výsluchu a tiež v realitke, keďže sú tam hlavní podozriví – nik iný nemohol vedieť, že si dnes po peniaze ide.
Neviem, či som plakala, ale on plakal ako nikdy v živote. Cítila som jeho absolútne zúfalstvo. Nikdy som ho nevidela v horšom stave. Všetky reči o tom, že by sme sa mali zabiť alebo ujsť, myslel absolútne vážne. Sama som mala zlé obdobia, kedy som rozprávala podobné veci a on ma vždy upokojoval, no ja by som toho nikdy schopná nebola. On bol v tej chvíli schopný všetkého. Desilo ma to.
Nakoniec som ho upokojila, no v izbe bol stále neuveriteľne ťažký vzduch. Priateľ navrhol, aby sme išli ku mne. Súhlasila som. Zbalili sme notebook a išli sme.
Keď sme stáli na zastávke, objala som ho a podozrievavo hľadela všade okolo seba. Bála som sa. Veľmi som sa bála. Čo ak sa znova odniekiaľ vynorí niekto, kto mu bude chcieť ublížiť?
Prišiel autobus. Nastúpili sme. Cesta trvá asi 15 minút a o ďalších 5 minút sme už sedeli u mňa na posteli. Rozmýšľali sme, čo ideme robiť, aby sme zahnali zlé myšlienky.
Vtedy mu zazvonil telefón. Bol to spolubývajúci, ktorý práve prišiel domov z práce. Priateľovi povedal, že prasklo v byte potrubie a má si prísť skontrolovať veci. Keď sa niečo serie, serie sa všetko...
Zobrali sme si teda z poličiek všetky veci, ktoré sme len pred chvíľou vyložili z vreciek a išli naspäť k nemu. Dúfala som, že vzduch v tej izbe už stratil časť svojej váhy...
Nemala som však už šancu zistiť, ako na tom izba skutočne je. Keď výťah zastal na poschodí, kde bol spomínaný byt a otvorili sme dvere, privítalo nás asi 5 mužov. Spýtali sa drahého na meno, potom ho schmatli a odvliekli do bočnej chodby. Mne len ukázali preukaz. Polícia.
Opreli ho o stenu a povedali mu, že má právo nevypovedať, pričom mu nasadzovali putá. Spýtali sa ho, či vie, o čo sa jedná. Odpovedal, že nie.
Mala som v sebe obrovský zmätok. Keď som ich zbadala, myslela som najprv, že sú údržbári. Keď mi ukázali preukaz, povedala som si, že zistili niečo nové o tých zlodejoch. Teraz ho zatýkali a ja som sa snažila samu seba presvedčiť, že ide len o nejaké nedorozumenie. Nedalo sa. Pustila som sa do plaču.
Spýtali sa ma, či idem dole alebo do bytu. Nastúpila som s nimi do výťahu. Držala som si ústa a cítila som najväčšiu úzkosť v mojom živote. Jeden z policajtov mi nepríjemným hlasom povedal, že mi plač nepomôže. Môj priateľ stál oproti mne a díval sa na zem. Na chvíľu zdvihol zrak, no keď mi pozrel do očí, hneď ho znova sklopil. Jeho previnilý výraz hovoril za všetko. Bol vinný. Nielen z trestného činu, za ktorý ho zatkli. Bol vinný zo zrady. A nezradil len mňa, svoju rodinu a blízkych, zradil aj seba samého. Vtedy som však o tom ešte takto nepremýšľala. Vnímala som len to, že mi rúti celý svet a s ním aj viera v to, že raz príde deň, kedy to bude lepšie.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
3. 1.januára 2014 21:20
odporucam precitat vsetkym, ktore chcu vediet, ake je to mat priatela za mrezami
Napíš svoj komentár