Cítim sa divne. Tak prázdno. Dalo by sa to vo mne krájať. Áno, cítim sa osamelo aj napriek tomu, že mám rodinu, mám kamarátky, na ktoré sa môžem spoľahnúť, ktoré ma nenechajú sa trápiť a predsa sa nemám o koho oprieť. Časom pominie aj tá samota, viem, ale čo dovtedy?
Myslela som si, že všetko moje šťastie odišlo keď odišiel aj on, ale naopak.. Človek sa trápi nejaký čas, ale čas všetko zahojí. Nie úplne, jazva ostane ale aspoň čiastočne. Myslela som si, že som ho stratila, ale tuším som našla svoj nový život, seba samú... Alebo nie? Prečo tie pocity a úzkosti keď som teraz takto spokojná?
A možno mi predsa len chýba nejaká spriaznená duša, ktorej budem môcť povedať aj to čo kamarátkam nie. Niekto ku komu sa večer pritúlim a spokojne zaspím. Niekto s kým budem blbnú a robiť všetky tie veci čo sa vo vzťahoch robia.
Verím, že aj ja raz nájdem to, čo mi tak strašne chýba. Osud je veľmi zvláštna a nepredvídateľná vec. Aspoň pre mňa.

... Všetko má svoj čas.

 Denník
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár