Niekedy sa nechápem a dokonca mám zo seba aj taký blbý pocit. V škole keď som s kamoškami tak to znášam celkom dobre a vlastne ani na to moc nemyslím, aspoň sa snažím. Vždy keď sa pozriem na nebo pomyslím si na teba a môžem už len dúfať, že ti je už dobre nech si kdekoľvek a, že si tam spokojný. Taktiež dúfam, že nás vidíš a budeš na nás dávať pozor...
Dnes som sedela pri pc bez prístupu na net pri tom zapnutá telka, sama doma a zabíjala som nudu pričom som sa snažila nemyslieť na udalosti posledných dní. Spočiatku mi to aj išlo, no netrvalo to dlho a znova som si spomenula a v očiach boli ďalšie slzy a striedavo sa vysúšali a objavovali sa nové. Všetko to zaklincovalo keď o pol ôsmej dali na jojke reportáž z tvojho pohrebu. To som už plakala ako malé decko, neschopná ovládať sa a bolo mi tak strašne mizerne.
Už len pri tej spomienke mi vlhnú oči. Hm zvláštne je, že ešte vždy mám také tie stavy, že proste neverím, že sa to stalo, jednoducho tomu ani nechcem veriť. Chcem aby to bol len neaký krutý sen a aby ma z neho niekto už konečne zobudil a aby sa nočná mora skončila...Alebo aspoň mi niekto povedzte, že to bol iba blbý žart, hoc by som zúrila, odpustila by som to... Všetko by bolo lepšie ako toto, nechcem sa s tým zmieriť, že už tu nebudeš, že... Jednoducho mi tak moc chýbaš a to ešte len teraz...Je mi za tebou smutno, dúfam, že to vieš, ale neostáva mi nič iné iba rešpektovať tvoje rozhodnutie...
Hm myslím, že v duchu som ti toho už toľko povedala, ale tak skúsim to dať aj do zmyslupných slov a písmen. Hm vlastne čo by som ti asi najradšej povedala keby som ešte mohla? Že ťa mám moc rada, mám taký blbý pocit, že som ti to ani nepovedala alebo keď hej tak strašne dávno...Radko mám ťa moc rada...hm ďalej by som ti ešte povedala, že ďakujem, že si tu pre mňa vždy keď potrebujem...teda, že si tu bol...
Vlastne bolo by kopec ďalších vecí, ktoré by som ti povedala, ale tieto boli tie najhlavnejšie, možno ešte, že sa teším na naše dúfam, že skoré stretnutie...už ani toho sa nedočkám...ľutujem, že keď som bola v lete v Kn tak som si s tebou nedohodla stretnutie...chcela som sa s tebou stretnúť, len...joj bože, keby tak šlo vrátiť čas...keby...ale bohužial, je mi jasné, že to nejde a tak mi neostáva nič iné iba sa s tým zmieriť...Vieš bude to ťažké...zmieriť sa s tým, že tu už nebudeš, patril si medzi mojich dobrých kamarátov...vlastne som vďačná za to, že sú a, že ma v týchto chvíľach podržia aspoň tých pár, ktorí netrpia tvojou stratou až tak lebo ťa nepoznali...
Hm a čo sa týka ostatných tak to skôr ja sa snažím podržať ich, alebo presnejšie snažíme sa o to navzájom...podržať sa hoc reveme na oboch stranách siete...heh tie netové vzťahy mi pripadali niekedy tak zvláštne, ale tak som rada, že sú lebo niekedy tí na druhej strane siete lepšie pochopia ako tí ktorí sú pri mne...
Hm šo by som dodala na záver tohto blogu? Spomeniem znova, že mi tak moc chýbaš a, že ťa mám rada? Áno a aj, že vždy budeš v mojom srdci mať svoje miesto. Mám ťa moc rada a chýbaš mi Radko, ja viem, že som to už hovorila, ale predsa to budem zrejme ešte dlho opakovať...
Skutočný príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
trca
19. 10.októbra 2007 06:21
: disappointed:
Napíš svoj komentár