Sen...

Hľadela mu do očí a čakala čo sa bude diať. Prečo ju sem vlastne zavolal? Čo jej asi tak chcel povedať? Určite nie to, po čom tak dlho túžila, určite nie slová Ľúbim ťa, to jej bolo jasné. Tých slov by sa od neho nedočkala to vedela, veď boli iba priatelia nič viac. Nič viac neprichádzalo ani do úvahy...Prečo? Ani sama nevedela. Alebo áno? Pretože dobre vedela, že on ju neľúbi, vedela to už dosť dlhú dobu? Nie vlastne to nevedela. Iba si to myslela a bála sa riskovať, bála sa odmietnutia. Práve kvôli strachu z odmietnutia mu to nepovedala. Vedela, že iba ona by to ľutovala a on by možno ľutoval ju. To tiež nechcela.

Správala sa tak ako predtým, šlo jej to priam dokonale, veď ako inak. Vedela, že si nemôže dovoliť riskovať v tom, že by prišiel na to, že k nemu cíti niečo iné. Veď vlastne to ani nebol problém správať sa k nemu ako priateľka, robiť veci ako predtým. Vo vnútri však vždy bola veľmi šťastná keď jej zavolal, alebo keď šli spolu von, alebo kedykoľvek a kdekoľvek len aby bola s ním. Navonok to však na nej nebolo až tak vidieť, alebo ak sa jej náhodou spýtal čo, že je taká rozžiarená tak len odpovedala, že je rada, že je vonku. Načo to kaziť? Načo kaziť také krásne priateľstvo? Pre lásku? To teda nie...

Teraz tu však stála s tvárou pár centimetrov od tej jeho. Nebolo to ináč ako kedysi, ale predsa, mala dojem akoby bol k nej bližšie ako inokedy, alebo akoby jej hľadel do očí ináč ako pár dní predtým. Nahovorila si však, že to sa jej určite len zdá, že je to len jej zbožné želanie.

Tentoraz však v jeho pohľade bolo naozaj niečo iné, ani na tvári nemal ten svoj zvyčajný úsmev ako vždy. Tváril sa zvláštne vážne a zdalo sa jej aj, že tak trochu nervózne. Nechápala to, no chcela vedieť čo sa deje. Tak sa ho na to spýtala. On ju chytil za ruky a pozrel jej do očí. Pri jeho dotyku sa zachvela a pri pohľade do tých jeho hnedých očí akosi stratila reč...

Po dosť dlhej chvíli sa dozvedela to čo chcela, teda, že prečo sa vlastne stretli a všetko okolo toho. Zo začiatku mala dojem, že sa jej to len zdá a, že len sníva no po chvíli uverila a taktiež mu vyznala lásku. Bolo krásne počuť z jeho úst slová „Ľúbim ťa.“ Boli to slová, ktoré od neho chcela už tak dlho počuť? Áno odpovedala si vo svojom vnútri. Keď si obaja povedali ako sa ľúbia on ju vzal do náručia a pobozkal ju. Nebol to dlhý bozk, ale za to bol ten prvý a od toho od ktorého ho chcela. Ďalší bozk bol už dlhší a vášnivejší.

Bolo to krásne, zdalo sa jej to fakt nádherné a tak skutočné. Zrazu sa od neho odtrhla, z diaľky k nej začal doliehať zvuk, ktorý pripomínal akoby zvonenie budíka. Nechcelo sa jej však veriť, že by to mohol byť iba obyčajný sen. Pomaly však všetko zmizlo a ona sa prebrala. Do reality. Čiže to bol iba obyčajný sen, nič viac. Zmierila sa s tým hoc predsa sa v nej niečo zlomilo a už nebola celkom taká k nemu ako predtým.

Už nedokázala byť taká. Raz keď mala na tvári smutný, utrápený výraz ani sama nevedela prečo tak sa jej spýtal čo s ňou je...Ona mu vyrozprávala, že sa zaľúbila do jedného chalana a, že kvôli nemu sa trápi. Nepovedala však, že je to kvôli nemu, nemohla, nedokázala to. Keď dokončila spýtal sa jej „Môžem pre teba niečo urobiť?“ pozrela sa na neho a odpovedala mu iba jednoducho „Obíjmi ma.“ Najradšej by ešte dodala ‚A nikdy ma nepúšťaj.‘ no vedela, že to si nemôže dovoliť. Objal ju pričom ani netušil čo to vlastne pre ňu znamená...

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu