Díval sa mi priamo do očí. Každú chvíľu som čakala, že vybuchne od zlosti alebo, že mi na to aspoň niečo povie ako obvykle. No, on tam iba stál a díval sa na mňa. Začínala som mať pocit, že sa ma snaží zhypnotizovať, čo sa mu aj z istej časti darilo, či už chcel alebo nie. Otvorila som ústa aby som prerazila to hluché ticho a spýtala sa ho či mi ide zas vynadať, ale on iba zdvihol ruku a pritlačil mi ukazovák k ústam na znak ticha. Ticha pred búrkou.
Nechápala som, isto som vyzerala vyplašene a navyše roztrasene.
Už som naďalej nevydržala jeho uprený pohľad a sklonila som hlavu, pričom mi vlasy padli do tváre. On sa nepohol. Chvíľu sme tak stáli a potom ma jemne chytil za bradu a nadvihol mi hlavu. Odhrnul mi neposlušné pramienky z tváre aby sa mi opäť mohol dívať do očí.
Pomaly sa ku mne priblížil. Chcela som cúvnuť dozadu, ale nemohla som, bola tam stena, a tak sa vzdialenosť medzi nami skrátila. Už bol tak blízko, že som cítila jeho dych na pokožke a jeho omamnú vôňu ktorá sa podobala letnému dažďu a sviežemu horskému vzduchu. Nežne ale opatrne pritisol svoje pery k mojim. Znova mi chytil bradu a druhú ruku mi zľahka položil na rameno. Moje vnútro sa búrilo. Chcela som sa od neho odtrhnúť. Nenávidela som ho za to, ako sa ku mne vždy správal. Hnusil sa mi, no aj napriek tomu sa mi na malú chvíľu zastavil mozog a prestala som rozmýšľať. Dobrovoľne som sa stala jeho bábkou v rukách. Jeho pery boli mäkké, až sa to k jeho drsnej povahe nehodilo. Ani jeho bozky neboli tvrdé a drsné ako on. Boli plné nehy, občas neistoty a inokedy zas prišli impulzy, ako keby mojím telom prechádzalo 230 woltov. Už som sa netriasla od strachu ale od vzrušenia a môj plytký dych sa zrýchlil.
Zrazu som sa spamätala a nečakane som ho odstrčila odo mňa kúsok ďalej.
Hlavu som otočila iným smerom, tak aby som naňho nevidela. Hanbila som sa za seba, že som sa poddala. Že som sa poddala jemu.
Spravila som krok na odchod. Jeden, druhý, keď v tom ma chytil za ruku. Pevne ma držal pri sebe aby som mu neutiekla. Stál hneď za mojím chrbtom. Sklonil sa k môjmu uchu a zašepkal:
„Odpusť...prosím odpusť mi všetko zlé čo som ti kedy urobil.“
Bola som naozaj v šoku. On mňa žiada o odpustenie? Otočila som sa k nemu a povedala: „To všetkých takto prosíš o odpustenie?“
„Nie, iba teba.“ Odpovedal pokojne.
„Iba mňa?! Tak nabudúce stačí len povedať a nemusíš ma pri tom aj bozkávať!“
„Ale ja chcem,“ (povedal ticho.)
Zamračila som sa a zvýšila hlas: „Nerob si zo mňa srandu, na to si nájdi inú obeť, mne už si ublížil akurát dosť!“
Jeho oči posmutneli a zostali sklené.
„Áno ja viem, a je mi to naozaj ľúto.“
„Neverím! Vždy si sa ku mne správal ako k odpadu. Neverím ti, v ničom. Si falošný a skazený. Ale čo na tom záleží, ty nenávidíš mňa a ja nenávidím teba, tak nie je tu čo riešiť.“
Zavrel oči, ako keby dúfal, že tak zabráni tomu aby ma počul. Zaťal sánku a nepovolil ju dokiaľ opäť neotvoril oči a nepovedal: „Chápem,“ pustil svoje zovretie a otočil sa na odchod. Tentoraz som to bola ja čo som ho zastavila. Pribehla som k nemu a zdrapla ho za tričko.
„Počkaj! To je všetko? Iba chápem a nič viac?“
„A čo také by som ti mal ešte povedať?“
„Aspoň vysvetlenie, čo to má dopekla znamenať?“ hovorila som čoraz ostrejším tónom.
„Čo, to?“
On naozaj nechápe alebo sa robí iba sprostým, že nerozumie?!
„Chcem vedieť prečo si ma pobozkal, prečo si vždy robíš so mnou čo chceš a prečo mi proste nemôžeš dať pokoj?!
„Chceš pokoj? Dobre, tak ja ti ho dám.“
„Nie, ja chcem odpoveď!“ Kričala som.
„Ty ju naozaj nevieš? Nie?“ Jeho hlas bol prudký, no bolo v ňom skôr cítiť odhodlanie, než hnev.
„No, nie, neviem. A nerozumiem o čo ti ide!“ Už som strácala nervy, nebavilo ma, že chodí stále ako okolo horúcej kaše. Už som myslela, že znova odbočí od témy keď v tom podišiel ku mne bližšie. Oboma rukami mi chytil tvár, svoje chladné sivé oči zapichol do tých mojich a vpíjal sa do mňa svojím pohľadom.
„Čo je také ťažké pochopiť na tom, že som ťa tak strašne nenávidel až som ťa začal milovať?“
Moje zreničky sa rozšírili a ani slovami by som nedokázala opísať v akom šoku som sa ocitla. Dlhú chvíľu som mlčala, stále som sa mu dívala do očí. Raz do jedného a raz do druhého. Ešte stále ma držal pokým som jeho ruky nedala preč z mojej tváre. Vystrašene som naňho civela.
„Ty žartuješ, že? Povedz, že áno.“
„Nie.“
„Ale... veď... veď to nie je možné,“ jachtala som.
„Prečo by to nemohlo byť možné?“ Spýtavo vytiahol obočie a pokračoval, „Nečakám od teba žiadnu odpoveď. Nemusíš mi ani vravieť čo si o tom myslíš. Kľudne môžeš odísť, nechám ťa ísť. Ja aj tak teraz už nebudem tvoj guardian.“
„Počkať, ak to myslíš,“ skočila som mu do reči, „prečo už nebudeš môj guardian? To je už akože po všetkom. To už som konečne voľná?
„Musím ťa sklamať ale nie. To iba mňa nahradia za iného,“
„Teba chcú nahradiť?,“ Povedala som trochu viac pobúrene a prekvapene ako som chcela.
„Áno. Sám som o to požiadal radu.“
„Čože?,“ vyprskla som, „ ty sebec, to si sa ani nespýtal na môj názor? To mi vravíš až teraz?“
„Načo som sa ťa mal pýtať? Nenávidíš ma a to mi stačí. Bude to tak lepšie pre oboch. Myslel som, že budeš šťastná keď sa ma konečne zbavíš. Priznaj si to, po inom ani netúžiš. Sama si to párkrát povedala“ Reagoval trochu podráždene.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár