O skúškach, opisovaní a Miškovi

Sedím na lavičke oproti jednému perfektnému človeku a príde mi esemeska. Od Miška. Zajtra (ani nie o necelých 22 hodín) píšeme test, a ono sa ma to pýta, či si môže ku mne sadnúť a opisovať. O desiatej hodine večernej mi volá bziki. Na jej pozdrav „ahoooooooj“ odpovedam „nie, ešte som sa nezačala učiť“ a dozvedám sa, že ma miluje (bziki, nie miško) sme na tom rovnako, štartovacia čiara pred písomkou: nemame ani vytlačené poznamky. Teda ja ich nemám vytlačene, bziki áno (bifľa!).
Idem sa učiť keď v tom, zrazu, začne mojim dvom spolubývajúcim šibať. Klamem, šibe im už dávno, ale prečo aj teraz?! kúpili pivo, nadávajú na chlapov a fajčia mentolové slimky.. no nepridajte sa spievali sme, smiali sme sa, a ja som každú pol hodinu zahlásila, že sa musím učiť. Začínam sa učiť už o pol jednej. Keď nám do izby vletí nočný motýľ. Nechutné, nechutné, pfuj! Nočné motýle robia samú neplechu! (ako ten, čo ujovi Rorschachovi sadol na prvú tabuľu a odvtedy ho ako uvedenú odpoved signujeme ako suicídne sklony iva sa ujíma likvidácie . Obyčajný pozemšťan opantaný týmto posolstvom by počkal, kým si motýľ jednoducho niekam sadne a potom ho pacol. Nie. Iva sa rozhodla zabiť ho tým, že ho vyčerpá k smrti. Pobehuje po izbe, robí si kolečká na dvoch metroch štvorcových a predvádza široké varieté výkrikov aiaiáááííaííí (niečo ako Xena, ale pripitá) až ho capne.
„iva! To si ho musela ZABIŤ akurát tak, aby padol za moju postel?! (zatvárim sa zhrozene)
„ee, PRIZABIŤ, možno ešte žije“ usmeje sa.
No..čo už aj tak to vyzerá že dnes spať nepôjdem. ale nie je milá?
Veľmi ale ozaj veľmi sa sústreďujem na učivo. Iva vyskočí z postele, hodí sa o môj vankúš a ešte dvakrat čosi plesne časopisom.. uhm.. O Štvrtej ráno to vzdávam, bolia ma oči z počítača, ráno si ešte vytlačím niektoré strany, ktoré mi chýbajú v poznámkach, niekam zaleziem a aspon si to dočítam.
Ráno sa budím o pol siedmej, a chystám sa vyraziť. Príde mi ďalšia esemeska, tentoraz od spolužiačky, ževraj, či si môže ku mne sadnúť a opisovať. Ach, keby len vedeli. V škole sa zvítam so bziki, postavíme sa do rady na bageťu, lebo sme! Hladné! Dajte nám jesť! Dajte nám jeeeesť. Dostaneme ju. Klepoceme si. A vždy keď sa mi zdá, že už by sme sa mali učiť hvízdem na bziki, ona sa zaškerí a skloní hlavu do poznámok. Ak sa zdá pre zmenu bziki, ze už hovorím príliš veľa, zabzučí bzzzz a ja automaticky (ako taký pavlovov pes) zavriem papulu a tiež sa učím.
Pridáva sa k nám (už spomenutý) miško. Má ťaháky. Aj to by sme mohli považovať za prípravu na skúšku a Miriamka, (spomínaný ranný esemesko pisateľ) máme sa k strategickým činom. Tákže, ja si vezmem Dolarda..a ... a... vymenujem. bziki si berie dalších autorov, a miriamke pridelíme ďaľších. Miško sa zhrozí.. nedostal žiadneho autora a trvá na tom, aby sme mu nejakého pridelili „ale miško, ty predsa máš zodpovednú úlohu nastrihať ťaháky. Čo by sme si bez teba počali“
„juditka! Šak ja som zasa za debila!“ (jáj, smejem sa nahlas )
dobre, miško dostal za úlohu stihnuť sa nadrtiť freuda (toho totiž vieme odzadu do predu úplne že všestci) tak ale nech je spokojný
miriamka obsadí (a že tam stála o hodinu a pol skôr, než sme mali začať!) strategické miesta.
Blíži sa tá chvíla. Miško vyjednáva, kto si k nám môže sadnúť. Pomocou faktorovej analýzy ( faktor: vieš to? Nie? Zmizni. Vies? A dobre? Tak si sadni k nam
A začíname písať písomku. Docentka „hovorím potichu a rýchlo“ diktuje otázky a my máme hneď bez rozmýšlania odpovedať. Počas celého testu padli asi tri otázky na Freuda. Pozrieme sa na Miška, nech nám to teda ON, pán dajte mi nejaku zodpovednu úlohu, poradí. Ale on sa len zaksichtí, že to nevie, lebo sa to neučil, lebo je to hlúpa otázka, úplne nepodstatná a nepovažoval za potrebné naučiť sa PRÁVE TOTO. Skvelé miško, skvelé! Ešte raz a kúsnem ťa do lýtka!
No, ale kedže sme freuda ozaj vedeli odzadu dopredu, radíme mu „pre zmenu“ my.
Nejako sme to napísali.. neviem ešte výsledok. Ale no sranda bola. Co?
Takže takto dajako je to so psychológmi. Nie nie, vieme sa učiť, a fakt máme ťažké skúšky. Toto je nanapadnuteľné ale pointa príbehu je, že.. sme psychopati proste.
To som tým chcela
Hašta bašta pá

PS: este čosi!zložme sa vam na kalkulačku, vy hlupáci hlúpi! ja nemam 22 rokov! aj datum som si vyplnila uplne ze najpravdivejsiu variantu, ktora sa šíri svetom a zrkadlovo aj v mojom obcianskom je uvedena! sak ozaj!? ja nie som este taka staraaaaaaa! (a posudte, ze pisem ako 13rocna. ups)
až zajtra.tak preco tam mam, sakra sakra, ze 22 rokov!
bluech. odpluvam si, ty hlupy kalkulátor zabudovaný do birdzu. pri všetkých pidžeonových okulároch..sa mi to nepáči toto proste.ofuj

hašta

 Denník

0 0 0 0 0

Komentuj

16 komentov k blogu