O živote a nabíjačkách

venované jednej konkrétnej osobe, ktorej človek jednoducho nevyhovie


Aj vám sa vždy zamotá nabíjačka? Akokoľvek sa ju snažíte uskladniť po použití, čiže nabíjaní telefónu, keď ju vytasíte k spotrebe znova, je zamotaná. Ako život. Tvoria sa uzlíky. Aj keď sa ho snažíte zachovávať v akom takom pokojnom, ležatom chode. Ako keď vás prejde bicyklista. Proste ležíte. Na zemi. Uvažujete prečo sa vyrábajú vrúbkované pneumatiky. A ste. Prevalcovaní. Nadobro. A nechcete sa postaviť, lebo viete, že pri vašom hovadskom šťastí, by vás dve sekundy po vašom comebacku k rodu homo sapiens sapiens vzpriamený, prevalcoval kombajn.

Človek chce mať kľud. Chce sa poučiť, nevrhať sa strmhlav do ničoho čo zaváňa aspoň trochu idiociou. Chce mať nejaké istoty. Snaží sa dohliadať na správny chod vecí. Lenivosťou odkladá všetky vzrúša bokom, len nech dožije tento poondiaty ročník, má kľud a môže hniť. Ale nie. Proste nie. To že položíte ukážkovo zavinutú nabíjačku na stôl, ešte neznamená, že sa k nej vrátite a nájdete ju v takom istom stave. Veci sa vyvíjajú. Iným spôsobom než by ste chceli. Proste plynú a vy ste bezmocní. A potom oduzlíkuvávate svoj život odznova. Kopete sa na mieste ako chrobák, nič sa vám nedarí a nadávate si do jeleňov. A vždy sa nájde nejaký dobrák čo vám povie „ja som ti to hovoril“ veľké slonie hovno! Nemal si mi hovoriť! Mal si mi pomôcť!

Mám dojem, že sa na mňa lepia divní ľudia a divné zhody nenáhod.. ako keby sa im o to niekto prosil. To lebo ja som divná. Bolo mi vysvetlené. To aký ste, takí ľudia sa okolo vás zgrupujú. Lezú vám do života a uzlia nabíjačky.

Niekedy by som chcela byť úplne šedá. Šedunká. Niekde v dave. Nevykúkať z ulity. S hrošou kožou, obrnená voči všetkému. Ticho žiť v zámotku konvencií.

Ale prišla by som tým o niečo, čo ma odlišuje od iných ľudí. Aj tých divných. Ale čo to je, to neviem pomenovať. A to ma robí zúfalou. Viete?

Prepáč, ak ti nevyhovujem. Ale snažiť sa o to nebudem..

 Vyznanie

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu