O zvukoch vychádzajúcich spod mojich nôh.

V utorok sa musel Jogurtový kultúr zahrať na slečinku. Suknička, štokle, kabeločka. Pobehovala som .. no .. vlastne sa jednalo o „krok sun krok“ ,keďže tie hlúpe štokle mi spôsobovali takú bolesť, vlastne.. ženské osadenstvo VIE akú bolesť tým myslim.. chlapom to pripodobním ako „gule vo zveráku“. Rozumieme si?
Najviac ma štvalo že som tými hlúpymi topánkami klopkala. Veru. Klopkala som po celej trnave i v bratislave. Aby som sa nakoniec doklopkala na recepciu istého bratislavského hotela, aby som sa tam stretla s prezidentom istej nemenovanej inštitúcie a absolvovala pracovný pohovor
Ako som tak čakala. pocuvala som klopkanie topanok inych ludi! A klopkali aj chlapi! Tý vaďo. To je zrejme tou podlahou. Asi je klopkanie topánok v tomto nóbl smotánkovskom svete znak úspešnosti. Ts. A ja som nejaký jogúrt!! Tak ze sa predvediem nie?. A moje klopkajúce črievičky miesto celodňového „klopiki klop“ predviedli len : „vŕŕŕŕŕzg kčšššš“. Hanbila som sa ako skuvíňajúci pes.. vlastne som tak aj znela.

Dnes som bola v knižnici. Univerzitnej knižnici v Bratislave.. pamätám si na to, ako keby to bolo včera. A ahaho, bolo to v prvom ročníku na vysokej skole, v zime. Ked som si tam isla do verejnej študovne, všade po stenách rozvešané prísne zákazy vyrábania hluku. A moje zimné topánky vydávali zvuk ako milión rokov nenamazane (čo sa nedalo povedať o tamojšom vrátnikovi) dvere„vŕŕŕŕzghhh, kííchšmmm“ aj som sa schválne obzerala zhrozene navôkol „že to kto môže takymto hnusom znesväcovať akademickú pôdu univerzitnej knižnice“. Ale keďže som na chodničke bola len ja a knihovníčka, bolo to, myslím, zbytočné. Knihovníčka mi vysolila pokutu 2O korún. Hm. Tak som si dala kabelku na pult, ze nájdem v peňaženke dvacku, a mobil, daný na tichý režim, mi začal vibrovať.. znova som sa tvárila, jakože to nič, tá kabelka nie je moja, len ju strážim vášmu vrátnikovi, ktorého taktiež vidím prvýkrát v živote.. ale. .ta kabelka zacala vibrovať celá, až dovibrovala na koniec pultíku a tam spadla na zem.. aspoň sa prestala natriasať. Teda, len na chvíľu .. konkrétne na 2 a pol sekundy. Kedy začala vibrovať znova.. toto sa už nedalo zahrať, a tak sa moja pokuta vyšplhala na 5O korún.

Dnes som si do knižnice obula žabky. Nevolajú sa náhodou žabky niekde aj „tichošlapky“? no lebo tie moje veľmi tiché nie sú! Idem si v nich idem cez uličku , a cítim pohoršené pohľady ktoré mi prepaľujú nohy, hlavu, chrbát, srdce a žabky. Výborná akustika univerzitnej knižnice dala vyniknúť mojmu „čššššm čšššm čšššm“. Tvarila som sa previnilo, následne som sa tvárila, že to tak má byť..ale nevzala som si moje hviezdny-maniér slnečné okuliare, a bez tých sa ťažko hrá na hviezdu. Až som si zaliezla za pult s knihami o dejinách umenia.. poviem vám! Tie snáď dnes ani nikto nečíta. Toľko prachu, až.. až som začala kýchať. Vyzula som sa, vzala žabky do rúk kýchla si ešte zodvakrát a snažila sa čo najnenápadnejšie prejsť poslednou uličkou ku schodom.to všetko na boso. Pohoršené pohľady sa zmenili na pohľady pobavené. A na konci uličky hanby stál študent. keby nemal uši, uškŕňal by sa kol dokola svojej hlavy. V rukách kniha „fylogenéza lietavých vtákov“.
„tak čo, žabka, skočíme na kávu?“
„skoč si na inú“
mňa nikto nebude pozývať na rande, keď som so bziki dohodnutá, že sme tento týždeň feministky! Kua (la lumpur).

koňec

 Je to možné?

0 0 0 0 0

Komentuj

20 komentov k blogu