Príspevčoček

Idem si po ulici a zo smetiska na mňa kričia detváky : Jogurtová kultúra! Daj ranný! Daj ranný!
Aj keď ..možno kričali daj money daj money.. ale čo by som já, jogurtová kultúra so srdcom najčestnejšej probiotickej dušičky, nespravila pre malé cigánčatá. Dám veru! Dám! Nie money, lebo deťom sa interiorizované myslenie dovyvýja až okolo 11 steho roku života (niektorým až okolo 6Oteho), a tak by peniaze neinvestovali do nehnuteľností, ale do cigariet a alkoholu. Ale príspevok! Príspevok dám ranný! Predsa len dlho som nič nenapísala. Ale bude to dlhé. Šak ozaj? No a preto, radšej názov „o príspevčočku“ keď to bude zdrobneninkové, prečíta si to asi viac ľudí. Tak poď ho:

Utorok miestneho času. Som bola cvičiť, nič neobvyklé. Vždy predsa chodím cvičiť miestneho času. vošla som do štúdia a v rohu som videla dievčatá, tzv. „modlitebný kútik“ oči vyvrátené k nebesám, ruky prekrížené v hnátoch, šepkali si moderné modlitbičky ako: „pane, daj mi silu a ja už nikdy na jaterničku ani nepozriem“ alebo aj „ak prežijem toto cvičenie, sľubujem že budem chodiť pravidelne do kostola“ dokonca som zachytila aj klasiku „anjeličku môj strážničku“ ešte si hovorím, no to sú kozičky. šak je utorok, chodievam cvičiť v utorky a v stredy.. zámer je jasný, „cvičiť a prežiť“, čož sa vyníma s opozitnou verziou „cvičiť s dračicou“ – ktorá, správne ste si vydedukovali, precvičuje len v pondelky a štvrtky.
a otočím sa k pultu, v ruke nachystaná 5Otka že zahlásim „študentka džej kej ide na body toning, za padíka poprosím“ ale zmôžem sa len na „ä“ za pultom dračica. dračica.. dračica tam bola! (aj vlasy ma ohnivočervené..ake prízračné, že?:/) Ano. Isto sa pýtate samých seba, a možno aj mňa ..čo tam, pri všetkých pidžeonových brkách robila dračica v utorok!! Tiež mi to bolo divné.. ešte dlho potom.. mno ..a spýta sa ma, že čo by som chcela.
Ja, s 5Otkou v ruke zaklamem:
„viete... ja som sa.. ja som sa chcela spýtať! (fuh, dobre som sa vynašla ..ale čo.. no čo si sa chcela spýtať ..pozerá na teba. Povedz! Čo si sa chcela spýtať! Povedz niečo!!) že.. no.. že koľko stojí permanentka..(si sa mohla rovno spýtať kde je najbližší zelovoc, ty truba.. preco na permanentku?! Je ti treba permanentku? No je ti ju treba?!)
„študent? Tak za desať vstupov 4OO korun“ odpovedá a ja vo vzduchu začmuchám kremačný prístroj skrytý v jej útrobách, ktorým za živa spaľuje pomalé cvičenkyňe – ohnivý dych ohnivej ženy.
(no paráda ..a teraz čo...) pozriem sa na padíka čo mam stále vytaseného v ruke, ona sa už po ňom načahuje keď ja v tom: „hm. no.. toľko tu nemám ..dovidenia!“ a utekám. Utekáááám, čo mi nohy, a rozum stačí ..trapas jak vyšitý.. ale obstála som ešte celkom dobre

po tom všetkom, čo som vám už o dračici popísala (pár príspevkov dozadu taktiež) , ste museli nadobudnúť dojem, že dračica nemá srdce – sedí. Že nemá zľutovanie – sedí- že nemá matku – omyl.. tá precvičovala v stredu. Dávam jej 5 dorazených smajlov zo šiestich.
X-( X-( X-( X-( X-(

A včéra. Taktiež v utorok, a taktiež miestneho času. Som sa taktiež vybrala pokúšať osud a životnú poistku.. ešte som si povedala, že som taká nasrdená, že aj keby precvičovala dračica, tak just zostanem a vykopem zo seba všetku agresivitu. Bola tam. Kopala som. A presne po siedmych minútach a dvadsiatich sekundách, číslom 7´ 2O´´ pri pamätanej dračicinej vete „ švihaj tou nohou poriadne!“ sa to stalo. Pukli mi gače. Tie, čo mi statočne slúžili od strednej školy, konkrétne od dvetisícprvého roku, číslom : 2OO1. tak sa pozná kvalita.. nohavíc.. a húževnatosť.. dračice.. ano ano, poviete si. Také staré nohavice? Dobre dobre, šak som si ich už nedávala normálne, len na cvičenie, ale podľa mňa by vydržali aj Auschwitz cez druhú svetovú vojnu. Nie však 8 minút s dračicou. A preto jej dávam šesť dorazených smajlov zo šiestich a jeden bonusový za moje milované gače. Česť ich pamiatke.

X-( X-( X-( X-( X-( X-( ( X-( )


Koňec. Dogačovali sme. Cesta z fitka na intrák, hovorím jej Ulička pravdy, lebo teraz sa ukáže rozmer svalovice, mi obvykle trvá 10 minút. Hovorím obvykle, a myslím tým ,,hocikedy inokedy len nie po cvičení s dračicou“ nieto este s rostrhanými nohavicami. Musela som si kryť medzinožie. a moje svalovicou zmietané telo sa lopotilo. Lopotilo sa pomaly. Prešla som okolo mladej rodinky, otecko, mamička a malý prcek. Práve spravil prvé kroky. Slzy v očiach rodičov . prvý krok. A ja som bola pritom. A to dieťa. To malé prťavé. Ma predbehlo.. mizli mi v dialke. A ja, za nimi mojim úbohym tempom som stretla tlupu raperov. Viete. Takych tých, co maju spustené gate az ku kolenam. Ja by som sa potkla, oni sa statocne potácajú. Predbehli ma. Temeraf! Obzerám sa. Vidím ako ma dobieha deduško o paličke. No tak ale toto snád nie.. hovorím si. Nemôžem byť taká pomalá, aby ma predbehol, deduško o paličke. Snažím sa zapojiť s vypätím všetkých síl a svalov všetko čo človeka poháňa k turborýchlej chôdzi. No dobre, teraz by mi stačilo aj o kusok pomalsie, ale nech ma ten páprda nepredbehne! Ste účastní (takmer) priameho prenosu „rychlo“ chôdze. Dvaja súťažiaci: Džej Kej a 90ročný paličkový neznámy. Ide do tuhého. Dedko doháňa džej kej. Koniec stávok, vážení. No kto to vyhrá? Kto?
Ja. Ja som vyhrala. Dedko zabočil (asi domov, ale to teraz neriešme) ulahčil si dráhu. A tak je diskvalifikovaný. Cha! (čítame ča) kto je tu king? No kto je tu king? Ja. Ja lúzer so svalovicou jak hrom, s puknutými gačami.tak ja! Ja som king. (PS: to malé, čerstvo chodiace dieťa sa podľa mňa stihlo aj naučiť bicyklovať, kým som prešla na koniec Uličky pravdy.pomalá. fakt som bola pomalá bisťu.)

Ak ste sa dočítali až sem...a to sa vam chcelo? Ci pána. Divné.
Pápá.
Koňec.

 Skutočný príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

33 komentov k blogu