:) asi sa už nikdy neprestanem usmievať :)

Sedeli sme v kúpeľni a ja som úpenlivo rozmýšľala, ako, dopekla, ti to povedať. Už si sa asi päťkrát zdvihol, že ideš preč, no ja som ťa vždy len chytila za ruku a očami požiadala, zostaň.
"Musím ti niečo povedať."- povedala som.
Mal si viac vypité ako ja, ja som odmietala poldecáky, nech neskončím ako idiot, znova. Tento večer nebol ten správny na to, aby som zostala ležať na stole a bojovala so štikútkou. Celú kúpeľňu napĺňala tvoja vôňa. Točila sa mi hlava. Z teba, nie z alkoholu.
"Áno?"- spýtal si sa.
"Áno."- odvetila som a zostala ticho. V hlave sa mi vynáralo toľko možných scenárov, ako ti to povedať, ale ani jeden sa mi nezdal dosť dobrý. Ani jeden nebol vhodný pre teba. Vedela som, že si musím pohnúť, inak nám sem niekto znova vbehne, len pred chvíľou sme sa zbavili jedného kamaráta, ktorý po zjavnej neochote komunikovať z našej strany, išiel radšej fajčiť.
Len som opakovala, že som zbabelec. A nestihla som to.
V obývačke stojac vedľa teba, som prekonala svoj vnútorný boj, povedala som si, že už nie som ochotná ďalej čakať a že musím zistiť na čom som, nech by to znamenalo čokoľvek.
Chytila som ťa za ruku a prešli sme do kuchyne. Zavrel si dvere, postavil sa oproti mne a spýtal sa: "Áno?"
Pobozkala som ťa. Slová boli zbytočné, aj keď teraz by som to možno spravila inak. Opätoval si ten bozk a ja som vedela, že lepšie to už ani nemohlo byť. Vtedy sa mi na tvári zjavil úsmev, ktorý tak ľahko nezmizne.
"Už ti nemusím nič hovoriť, však?"- zašepkala som ti do ucha.
"Nemusíš. Ale bola si hrozne nenápadná. Už ten piatok v čajovni pred týždňom, a vlastne stále."
"Ty si to vedel."- poznamenala som prekvapene.
"Vedel."
"A prečo si nič nepovedal?"- nešlo mi do hlavy.
"A ty?"
Zasmiala som sa. "Lebo som zbabelec."
"Aj ja."
...

Vyspali sme dvaja na jednom matraci na zemi. Som nenormálne dolámaná, kolená ma brutálne bolia, ale som šťastná. Šťastná...ako krásne to slovo znie...

 Blog

30 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu