Nie...
Tvoja ruka hladiaca ma po rebrách šteklila až príliš skutočne. Bolo to skutočné. Bola som ochotná hádať sa za to sama so sebou hoci aj do konca sveta.
Tvoje pery na mojich boli ešte skutočnejšie. Oprela som si hlavu o tvoje rameno a snažila sa zaostrovať na tvoje pehy. Raz ich všetky zrátam. Všetky do jednej.
Bozkával si ma ďalej. Rameno mi pulzovalo bolesťou (hlúpe korčule), položila som ruku na tvoju tvár a bolo mi strašne dobre.
Odtiahol si sa a zašepkal si: "Milujem ťa."
Usmiala som sa.
"Aj ja teba."- zašepkala som tiež.
Bolo to horúce. Dve horúce slová, tvoja horúca pokožka, horúca dlaň na mojom chrbte, horúca tvár v mojej dlani. A moje večne studené prsty.
Vrelé. Absolútne vrelé.
...
Snažila som sa posunúť čas. S rukou položenou na tvojej som točila tým "vecom" na tvojich hodinkách, aby sa ručičky posunuli naspäť. Smial si sa. Ale ja som to naozaj chcela.
A hoci vonku bolo ešte stále svetlo, keď sme odchádzali z čajovne, bolo neskoro.
Držala som ťa za ruku a kráčala s hlavou hore. Šťastná, s úsmevom.
A potom si nastúpil na električku opačným smerom a mne zostala hrozná zima.
A to som si myslela, že sa cestou domov naučím slovíčka...hovadina...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
ardonaiel
13. 4.apríla 2011 21:11
Pri takýchto chvíľach, má človek chuť rozprávať o tom aký je život krásny a rozdávať šťastie všetkým navôkol
Napíš svoj komentár