Ale som hlúpa a pričasto snívam...

Nerob to. Neponižuj sa. Nečakaj viac ako sa stane. Nebuď hlúpa a nesnívaj.

Nič nie je v poriadku. Rozmýšľala som nad svojou "mladosťou", teda tou, ktorá doteraz prebiehala a akosi sa mi nič nepáčilo. Tie roky trápenia a strachu. A posledné tri roky ležania v posteli pozerajúc film za filmom. Nikdy som neurobila nič neuvážené, nič šialené, nič nezodpovedné.

A zrazu je tu zase tá slepá ulička a ja neviem kam smeruje môj život. Fakt, zase. Už ma to naozaj nebaví a nie som si istá, či mi ľudia, ktorí mi pomáhali z problémov viac neuškodili ako pomohli. Upla som sa na nich a teraz, keď sú všetci preč nie je nikto na koho by som sa mohla obrátiť so žiadosťou o pomoc. A hlavne ani to hľadanie nových priateľov nie je tak celkom v poriadku. Asi preto, že to vypálilo fakt dosť pofidérne.

Nemala by som to robiť. Ani ponižovať sa. A rozhodne nie čakať viac ako sa stane. Ale som hlúpa a pričasto snívam.

Nie som trpezlivá a neznášam, keď sa na mňa niekto vykašle (fakt, kto to má rád?). Som komplikovaná a nepochopená. Iná ako všetci ostatní a to je hlavný dôvod, prečo nemám priateľov. Pretože to na sebe nechám vidieť. A to je to, čo ľudí odplaší, individualita, arogancia. Ale v konečnom dôsledku som aj tak len zo všetkého na smrť unavená.

Predstieranie, minulosť, hra na milú osobu, nenútená konverzácia, tie falošné úsmevy.

Neviem, či som ochotná začínať od začiatku. Všetko o sebe odkrývať a čakať, kým budem pochopená a akceptovaná. Je to veľa práce a ja rozhodne nemám na to energiu. A to nešťastie je pravdepodobne aj tak dlho pretrvávajúci stav v mojej mysli, ktorého sa len tak nezbavím.

Ale tá túžba niečo zmeniť. Ešte niečo zažiť a zabaviť sa. Zahodiť seba, minulosť aj pocity. Nájsť sa. Byť šťastná....

Je to silnejšie ako ja. Nemám to pod kontrolou. Vždy mám svoje pocity pod kontrolou. Už som asi spravila krok vpred. Ešte sa dá vrátiť, no ak spravím ďalší, tak už nebude cesty späť...

 Pseudoblog

5 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu