Alexander

Pamätám sa, ako tvrdil, že vzdialenosť nič neznamená. Že ak je láska pravá, tak jej stovky kilometrov nevadia a ak je láska čistá, tak ju nepoškvrnia. Vtedy som nevedela, že mi klame. Že každá jedna minúta, ktorú je vzdialený 1300 kilometrov odo mňa, zo mňa niečo odtrhne. Žila som vo vzťahu BA-Londýn jeden rok. Jeden celý rok, kedy som ho videla dva víkendy do mesiaca a myslela si, že to je láska na celý život. Keď som verila, že ho milujem tak veľmi, že už nikdy nikoho tak milovať nebudem.
Lenže náš vzťah bola jedna veľká kríza. Jeden bez druhého sme nevedeli žiť. Než sa odsťahoval boli sme spolu každý deň a najviac ubíjajúce bolo zvyknúť si na jeho neprítomnosť zo dňa na deň. Rozchádzali sme sa a dávali sa dokopy. Nadávali si. Zažehnávali jeho podvody a moje tiché odmietania. Nechceli sme sa od seba odtrhnúť. Prestávala som veriť, že s ním to ešte niekedy bude dobré. A potom sa zabil na aute.

Alexander.

Napísať, či povedať jeho meno už tak veľmi nebolí.

Alexander.

Prečo píšem tento blog? Alexander si každý jeden deň zaslúži spomienku. Za to všetko, čo pre mňa spravil, než odišiel do Londýna si zaslúži moju úctu do konca môjho života. Zaslúži si žiť v mojom srdci a mojich spomienkach navždy.

Dnes by Alexander mal byť uzavretou kapitolou mojej minulosti. On je to najrozsiahlejšie, čo ma v živote stretlo, je s ním popretkávané snáď všetko možno aj do tejto prítomnosti. Do tejto chvíle.
Tri roky. Tri roky sa mi dostával do srdca a zlučoval sa s každou jednou bunkou v mojom tele. Tri roky sme spolu fungovali a nečakali sme, že niekedy nebudeme, aj keď to všetko bolo také, aké to bolo.
Včera som si uvedomila, že Alexander bol nahradený. Včera v mojom srdci dodýchala láska k nemu. On tam zostal, ale tá láska tam už nie je, len ten pocit, že tam bola. Len to, čo po ňom zostalo, všetko to krásne a milované, ale aj nejaké zvláštne zmierenie sa s tým, že už nič nebude.
Dnes sa môžem s pokojným svedomím postaviť oproti jeho náhrobku a povedať, milovala som...

 Blog

13 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu