Sedeli sme na lavičke a ty si ma objímal. Môj problém sa zrazu zdal miliónkrát menší a menej boľavý, keď som sedela v tvojom náručí a slzila ti do ramena. Hladkal si ma po ramenách a tlačil k sebe.
"Povedz mi, že to bude dobré a ja ti to uverím a celé to odignorujem."- požiadala som ťa v snahe celé to nejak odľahčiť. Zasmial si sa.
"Bude to dobré."- zašepkal si mi do ucha.
Chcela som ti uveriť. Naozaj chcela. Ale to, čo som cítila, mi v tom zabránilo.
"Bude to dobré moja, som tu s tebou."
A táto tvoja veta mi dala najviac. Si tu so mnou. Čo môže byť zlé, keď si tu so mnou? Zrejme už nikdy nič, teda aspoň tak by to malo byť. Tak prečo, keď som ťa vyložila doma, som si musela zastaviť cestou na parkovisku, aby som sa mohla vyplakať?

Ja už neviem, čo napísať.
Ďakujem ti.
A aj tej najlepšej žene, že tvrdí, že to bude dobré.
Snažím sa uveriť.
Ale bojím sa...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
flagrantine  17. 5. 2011 13:21
neboj sa...
Napíš svoj komentár